Tretia časť Fantasy série
I AM WOLFIE
Odporúčam prečítať si prvú a druhú časť :)
~ו×~~ו×~~ו×~~ו×~~ו×~~ו×~
Samota.
Samota je to, čo nás všetkých zabíja.
Zožiera nás zvnútra, až pokým neumrieme.
Kým sa nerozpadneme.
Dá sa takémuto osudu vyhnúť?
...
Už som na to nemohol pozerať. Od rána nás napadli najmenej päťkrát, ale nikdy to nebolo také brutálne ako teraz. Nevidel som boj od začiatku, ale stred a koniec mi bohato stačil. Neviem načo to toľko zdržiavali a preťahovali. Bolo to zbytočné. Úplne by stačilo, keby prebieha bitka medzi mnou a Valériou a bol by pokoj. Ale ona nie. Ona si musí stále dokazovať, že je kráľovná. I keď ju tak nikto neberie. Aspoň v kráľovstve Wolfie.
Musel som odísť bokom, niekam preč, aby som na to nevidel. Inak by som tam nabehol a akurát ich vyprovokoval. Nerád by som umrel znova. Už teraz bola Valéria veľmi prekvapená, keď ma zbadala. Blond vlasy mala rozpustené. Na tvári mala pohŕdavý výraz a pery skrútené v úškrne. Mala na sebe košeľové brnenie, ktoré bolo z oceľových očiek. Čierne nohavice a meč naboku. Samozrejme mala na hlave korunu. Menšiu, než tú, ktorú nosí v kráľovstve. Pri boji by jej zavadzala.
Počul som, ako niektorí vojaci tvrdili, že hlavy ich priateľov chcú nabodnúť na palice. To ma dostalo. Mal som chuť ísť tam a zabiť ich aj za cenu svojho života.
Ale nemohol som zo urobiť. Dôvod bol jednoduchý.
Wolfie.
Pustila ma k sebe, aj keď si ma nepamätá a ja ju rozhodne nechcem opustiť už po druhýkrát. Rozhodne nie takto. Ani nijako inak. Povedal som alebo skôr napísal, že sa do večera vrátim. A to aj dodržím. Jediný problém je, že neviem ako proti ním zvíťaziť. Valéria to kvôli niečomu naťahuje. Som si istý, že na niečo čaká. Je len otázka času, kedy to dosiahne a napadne nás v plnej sile.
"Trevis!" Zakričala po mne Ruby s paničkou v hlase a tak ma vytiahla zo spleti myšlienok. Rýchlo som sa k nej otočil a pribehol tých pár metrov k nej. Bola vystrašená. V očiach sa jej odrážala panika a strach. Jej telo sa klepalo. V hlase jej bolo počuť zúfalstvo, ktoré z nej aj vyžarovalo. Odkedy som sa vrátil späť k živím, viem oveľa lepšie vnímať okolie. To čítanie myšlienok, ktoré má Wolfie naučila, sa mi dokonale rozvinulo. Upírie čítanie myšlienok je zamerané iba na upírov. Wolfie mi vedela hovoriť do mysle a ja som nejakým spôsobom zvládol komunikovať s ňou aj napriek tomu, že nebola upír. Neviem ako, ale ja som hovoril do jej mysle. Teraz tou však nie je potrebné. Viem čítať myšlienky aj iných a posielať svoje slová do mysle iných. Bože... Ja som sa do toho zaplietol. Podstata je, že najprv to fungovalo iba s Wolfie, aj keď iba veľmi ťažko.
"Ruby?" Chytil som ju za plecia, aby sa mi pozrela do očí. Bola poriadne mimo.
"Wolfie.." Dostala to seba. "Je tam. Ona ma neposlúchla. Išla tam!" Zakričala. Bola totálne mimo. Dofrasa.. Najprv mi význam jej slov nedochádzal. No potom...
"Čo to hovoríš. Veď je v kráľovstve! Toto je hlúpy vtip, Ruby." Pokrútil som hlavou, neschopný spracovať jej slová.
"Je tam, Trevis! Je tam a tehotná!" Zakričala, udrela ma do hrude a rozplakala sa. "Pomôž jej. Pomôž... Choď po ňu.." Vyzlykala.
Tentokrát som bol mimo ja. Úplne. Wolfie.. Moja Wolfie... A.. Tehotná? Ona je tehotná?! Bude mama? Bože... Ale veď... Ja budem otcom! Budem mať rodinu! No moment. Na chvíľu mi ušli okolnosti, akými som sa to dozvedel. Rýchlo som sa spamätal a pokrútil hlavou. "Idem po ňu. Ty... Choď po Aurela a... Felixa. A Ollieho." Rýchlo som zo seba vychŕlil a pustil ju. Hneď som prebehol k bariére, ktorá nás mala ako tak chrániť. Zastal som pri Rhenesis a nemo pozeral pred seba.
"Moja dcérka...." Vystrašene povedala Rhenesis. A mala oprávnený dôvod na strach. Tí upíri čo tam boli, boli nájomný vrahovia jej veličenstva, kráľovnej Valérii. Oni nikdy neprehrali. Vždy zabili a nikto ich nikdy pri tom nevidel. Nikdy za sebou nenechali stopy. Boli vo svojom remesle veľmi dobrý. Najlepší.
Wolfie stála pred nimi, akoby tam pristála. Nohy rozkročené, ruky mierne od seba a bola trocha prikrčená. Bola tak nádherná a bol som tak rád, že ju vidím. Ale nepáčilo sa mi, že je to tu. A takto.
"Wolfie!" Zavrčal som a snažil sa ju presvedčiť, nech sa vráti. Videl som, ako zaťala päste. "Nechaj ma!" Odvrkla. Pozrela na mňa, no hneď sa otočila späť. Musela v mojich očiach zbadať, že už viem pravdu. Jednu ruku si položila na brucho. "Mrzí ma to." Zašepkala a potom sa vystrela. Jej vlasy sa zrazu začali meniť. Už neboli biele ale červené. Krvavo červené. Zdvihla hlavu a ladným krokom vykročila dopredu. Toto nemôže myslieť vážne!
Chcel som ísť tam a zastaviť ju, no niekto ma chytil za plece a otočil k sebe. Hneď na to som dostal ranu do nosa. "Dofrasa!" Zavrčal som a pozrel na Aurela. "To máš za to, že je tehotná. A teraz poď! Musíme ju zastaviť. Prinajmenšom ochrániť." Otočil ma späť.
Prave vo chvíli keď som sa otočil, som zbadal ako Wolfie svojou mágiou odhodila upíra, ktorý po nej vyštartoval. Tá mágia sa jej šírila z jej hrude, cez ruku, prstoch na ruke až do upíra, ktorý odletel niekoľko metrov preč a už nevstal.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ostal som zarazene stáť. Toto bolo.... Wou... To isté potom spravila s tromi ďalšími.
Ha! To je moja snúbenica!
Bol som na ňu tak pyšný, no aj tak som sa o ňu bál. Išiel som k nej. Bolo mi jedno ako, ale Wolfie odtiaľ dostanem preč. Niekam ďaleko do bezpečia a zamknem ju niekde, odkiaľ sa sama nedostane. Mal som ju dať strážiť! Dofrasa! Prečo mi to nenapadlo skôr? Prišiel som k Wolfie a chytil ju za plecia. Už som sa chcel s ňou otočiť a odísť. Aurel s Ruby a Felixom nás kryli. Valéria však zrazu zakričala. Vedel som presne, čo to znamená. Volala vojsko, aby sa pripravilo. Chytala sa zaútočiť.
*** Ja som tam ten gif musela dať 😅😅 Tak... Čo myslíte? Kto túto vojnu vyhrá? 😈😇😈 🤔😕 Jedna vec je u mňa istá 😂😂😈 A
aa... Je tam určite vec, ktorú nebude čakať nikto.. Aspoň dúfam 😂🤗😂 Velmi rada by som taktiež napísala ešte niekoľko častí... Konkrétne celý príbeh 😅😅 takže ak by sa mi to podarilo, pridala by som to asi potom tiež naraz, ako teraz, tieto 4 posledné časti 😊😊😊
