I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

20.Veci

Bol už večer a ja som sedela na balkóne, ktorý bol v mojej izbe. Sedela som na veľkom a širokom zábradlí a chrbtom sa opierala o stĺp. Jednu nohu som mala prehodenú smerom dnu do balkóna a druhú von, v prázdnom večernom vánku. Jednu ruku som mala položenú na svojom bruchu a neprítomne sa pozerala do diaľky. Bolo ešte príliš skoro cítiť nejaký pohyb bábätka, no aj tak som netrpezlivo vyčkávala, kým nezacítim nejaký pohyb, ktorý by naznačoval, že tam zo malé skutočne je. Takto som zo vedela iba pomocou mágie. A aj keď som to vedela, chcela som mať nejaký iný dôkaz. Niečo, čo by bolo jasne cíteľné a v podstate hmatateľné.

Moje myšlienky by sa týmto smerom uberali dlhšie, keby ma zo zamyslenia nevytrhlo hlasné kopanie na dvere. Ihneď som mykla hlavou k dverám. Balkónové dvere som mala otvorené dokorán, takže som mala na dvere do mojej izby dobrý výhľad. Nestihla som ani povedať ďalej, už sa dvere otvorili a dnu vstúpil Trevis. Na jeho tvári bol jasný výraz toho, ako veľmi nerád sem ide. Alebo ma skôr vidí. Ruku z brucha som dala dole a zahryzla si do pery. Pozorovala som ho ako ide ku mne a na tvári ma arogantný výraz a znechutenie. Nepoznala som ho alebo skôr nepamätala, takže som nemohla posúdiť, či bol taký aj predtým.

Zabolelo ma pri srdci, keď som si pomyslela, že takýto bol aj počas nášho vzťahu a iba sa pri mne pretvatoval. Istým spôsobom ma veľmi priťahoval a pôsobil na mňa príliš vábivo. Tá temná stránka krivlačného upíra, mala niečo do seba. A keď sa k tomu pripočítala tá druhá časť... No... Jednoducho neodmietnuteľné. Mágia z neho sršala, až naplnila celú moju izbu. Nebol to iba upír. Nie.. On bol niečo viac. Veď nie každý sa vráti späť, keď bol mŕtvy. Niečo za tým bude, no keďže som to medzi nami tak rýchlo ukončila, nebude sa mi chcieť s ničím zdôveriť. Vlastne sa mu ani nečudujem, že so mnou nechce rozprávať. Už len to, že ma teraz musí vidieť, je preňho des. Aspoň to má v očiach a celkovo vo výraze tváre.

Nevedela som, čo mám povedať. Mám ho pozdraviť? Ignorovať? Čakať? Čo? Veď je predsa otec dieťaťa, nosím pod srdcom. Aj keď o tom nevie. Mala som potrebu dotknúť sa svojho brucha, prejsť po ňom prstami, pohladiť to malé. Ale ovládla som sa. Nechcela som ho priviesť k myšlienkam, na ktoré by v žiadnom prípade nemal myslieť.

"Ahoj." Povedala som potichu. Nevedel som, čo tým chcem dosiahnuť, ale mali by sme spolu vychádzať. Aspoň keď to tie okolnosti nútia. Pobavene zdvihol obočie. Smial sa zo mňa. Z toho, ako neviem čo robiť. Ako reagovať. V tej chvíli som mala chuť rozbiť mu nos. Ale to by som musela zliezť dole a mne sa sedí až príliš pohodlne. Neodpovedal mi, neodzdravil. Prešiel po mne pohľadom a uškrnul sa. Potom pokrútil hlavou a odvrátil zrak, akoby ho pohľad na mňa znechucoval. Opovrhoval mnou. A to sakra bolelo. Aj keď nemalo.

"Prečo si tu?" Znova som sa ujala slova. On sa k ničomu nemal. Radšej sa rozhliadol po izbe a mňa si nevšímal. "Mám tu veci. Prišiel som si po ne." Povedal jednoducho a pozrel na mňa. "Oh... Tak to sú tvoje... Ja... Uhm... Vzala som si jednu čiernu košeľu. Nevedela som, že sú tvoje." Zahryzla som si do pery a neisto naňho pozrela. Šklblo mu čeľusťou. "Fajn. Nechaj si ju. Aj tak by som ju už nenosil." Mykol plecom. Jeho hlas bol ľahostajný, bolo mu úplne jedno, čo som mu povedala. A príjemný pocit to nebol. Moje spomienky tam niekede stále boli. Preto moje srdce zakaždým povädlo.

Bez ďalších rečí prešiel k veľkej skrini a otvoril ju. Z najvrchnejšej poličky vzal tašku a začal do nej dávať svoje veci. Veľa ich tam nebolo, ale bolo ich dosť na to, aby mu zabrali celú tašku. Podstivo prešiel skriňu a skontroloval, či tam niečo nenechal. Potom si prehodil batoh cez plece a otočil sa ku mne.

Bolo vidno, že chce niečo povedať. Nevedel mi pozrieť do očí. Pozeral na zem a mračil sa pri tom. "Ešte som ti mal povedať, že Valéria obsadila Hemidriu." Zdvihol ku mne zrak a ja som zabudla dýchať.

Hemidiru.

To malé mestečko alebo skôr dedinku. Ľudia, ktorí v nej žijú, sa nemajú takmer vôbec ako brániť. Žijú iba tam. Život mimo toho miesta, by neprežili. Sú spätí s miestom, na ktorom majú svoju dedinku postavenú. Oni inde neprežijú. Ak sa niekto zachránil, zomrie do niekoľkých týždňov, prinajlepšom.

Svet sa so mnou točil a ja som prestávala vnímať okolie. Čoho všetkého je Valéria schopná? To lipne na tej moci tak veľmi, že jej nevadí zabiť stovky životov?

Zrejme nie.

Náhle som pocítila stratu pevnej pôdy alebo skôr zábradlia. Cítila som, ako pomaly padám. Cítila som bolesť a stratu nie len za strážcami, ale aj za Hemidrijčanmi. Dýchalo sa mi tak ťažko. Nemohla som to zniesť. Nevnímala som okolo seba takmer nič. Všetko bolo ako v hmle. Myšlienkami som bola úplne inde, preto som si ani nevšimla, keď ma Trevis chytil. Zachránil ma pred pádom z obrovskej výšky. Stiahol ma na pevnú zem a pustil.

"Rhenesis už zhromaždila vojská. Je pripravená pustiť sa do bitky aj hneď, no najrozumnejšie bude počkať na ráno. Upíri sú nočné tvory. Sú najsilnejší v noci. Preto by nebolo rozumné, ísť do bitky práve teraz, keď sa schyľuje k noci." Povedal odmerane. Iba mi predával informácie. Nechcel so mnou hovoriť, no musel. Kanáli mu to a mne z nejakého dôvodu vadilo, že to nebolo z jeho vlastnej vôle.

Pomaly som prikývla a roztrasene sa nádychla. Toto som čakala. Dnes mala Rhenesis dostať odpoveď od svojho manžela, ktorý bol niekde tam vonku a snažil sa zmieriť s inými kráľovstvami. Mierové zmluvy a pomoc v čase vojny, by sa nám teraz hodila. "To... To sa dalo čakať. Rhenesis je žena činu. Keď má ochrániť svoje kráľovstvo, urobí to aj za cenu svojho života." Povedal som potichu. Vždy som chcela byť ako ona. Rhen bola dokonalá. Nemala žiadnej chyby. Bola môj vzor. Išla mi príkladom.

"Hej. Je dobrá kráľovná. Lepšia už nikdy nebude." Au... Takže si myslí, že ja budem zlou kráľovnou. Aj keď... Ja by som sa k trónu nedostala. Ale to bolo fuk. Vedela som, že naráža na mňa. "Zrejme." Povedala som potichu a sklonila hlavu. Trevis nasal vzduch a potom poriadne vydýchol. Akoby sa snažil ovládať. Ruky zatínal do pästí a čeľusť mal pevne zovretú. Vyzeral, akoby sa snažil zadržať sa. Musel mať poriadnu sebakontrolu. "Povedal som všetko čo som mal." Povedal cez zaťaté zuby. Otočil sa na päte a išiel preč. Ostala som nehybne stáť na balkóne a sledovala jeho vzdiaľujúcu sa postavu.