I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

13.Zhon

Keď som sa ráno zobudila, bola som spotená a zadýchaná. Tie nočné hlasy mi dali poriadne zabrať. Boli tak naliehavé, desivé a uponáhľané.... Musela som sa poriadne zamyslieť. Čo ma hod znamenať? O kom hovorili? Musí to byť niekto veľmi dôležitý. Ale kto?

So zamurčaním som padla naspäť do perín. Takto skoro ráno bolo pre mňa veľmi ťažké, namáhať si svoje mozgové bunky. Najradšej by som sa takto váľala v perinách celý deň. A aj ďalší a ten za ním tiež.

Ale nemohla som. Mám bohužiaľ povinnosti. Znova som si sadla a so zývnutím sa obzrela okolo seba. Och.. Veci mám až tam... Ďaleko, ďaleko od seba. Sú na stoličke, asi meter odo mňa. S hlbokým povzdychom som prehodila nohu za nohou dolu z postele a dotkla sa ľadovej podlahy, na ktorej sa pod mojim dotykom tvorila námraza. Keď vstávam, nedávam si pozor na svoje schopnosti. Jednoducho idú samé ako chcú. A takto je to aj pri obliekaní. Večer si vždy prichystám veci, čo si ráno obliekam, keďže som ráno ešte viac lenivá než večer. Ale to asi všetci.

Alebo som iba ja taká divná?

No nič... Obliekla som si čierne šaty do polovice stehien, s vykrojeým chrbtom. Ramienka boli hrubé tak dva až tri centimetre. Keď sa moja pokožka dotkla látky šiat, námraza začala pôsobiť aj tu. Už si ani neviem spomenúť, kedy sa to nestalo. Obula som si čierne nízke topánky a svoje dlhé biele vlasy rozčesala. Páči sa mi, keď sú takéto, no moja červená, je jednoducho moja...

Z izby ma potom dostal až môj žalúdok, ktorý dal o sebe znova vedieť a dosť nemýlim spôsobom.

Hladom.

Pff.. Nenažranec... Išla som smerom do kuchyne, čiže doprava, nakoniec chodby a po schodoch o dve poschodia nižšie. Keď som ale prišla ku schodom, zarazil ma zhon, ktorý tu bol. Ľudia behali zdola hore a z hora dole. Keď si ma všimli, v rýchlosti sa poklonili a bežali po schodoch ďalej. Niektorí si ma ani len vôbec nevšimli. Všetci sa náhlili o jedno poschodie vyššie. Tam, kde je tá záhadná izba. Naozaj ma zaujíma, čo tam je. Ale ten hlad je prednejší... Bohužiaľ.

S ďalším povzdychom som zbehli všetky schody a náhlila sa do kuchyne, ktorá by mala byť mojou záchranou. Keď som vošla dnu, nikoho som tu nevidel. Iba na stole bol tanier s raňajkami. Bezmäsitými raňajkami. Zrejme to bude pre mňa. A keď nie... Spravia si ďalšie.

Bolo zo naozaj výborné. Jedla som tortu, ktorá bola robená z piškót, jogurtu a smotany s vanilkovým cukrom. Hmm... Dokonalé. Toto môžem jesť od rána do večera. A keď sú tam ešte jahody ako aj v tomto.. No je to jednoducho neodolateľné. Keď som dojedla, veľmi nenápadne som za sebou odložila a pobrala sa preč.

Na chodbe už nikto nebol. Ani tu ani tam. Nikde. Akoby sa všetci pod zem prepadli. A to sa mi nepáčilo. Ni co tu nesedelo. Znova som bola mimo všetkého. Odstrčená na bok. Nechcená a nevidená. A zrejme som si za to mohla sama. Aspoň čo viem od ostatných. Vraj je to tak kvôli mne. Čo som tak hrozné ma hľa urobiť? Nechápem.

Naďalej som išla po chodbách ako telo bez duše. Zamyslená, hlboko ponorená vo svojich myšlienkach.

"Wolfie! Tak tu si. Poď potrebujeme tvoju pomoc." Potiahla ma za ruku Rhemesis.

"Počkaj! Čo?!" Nestíhala som. Zrazu sa tu objavila a hneď ma brala preč. Bola som mimo. Úplne.

"Vysvetlím ti to tam. Nič sa neboj. Hlavne už poď." Naliehavo na mňa pozrela a znova ma potiahla preč. Povolila som a išla za ňou. Ťahala ma presne tam, kam má to ťahalo samú.

Do izby, ktorá je o poschodie vyššie od tej mojej. Keď sme tam išli, na chodbe už nebol nikto. Všetko bolo zrazu tiché, kľudné. Akoby tu predtým žiaden zhon ani len nebol.

Keď sme boli pred izbou, zastala som a nepohla sa. Ostala som stáť na prahu miestnosti, ktorý som sa neodvážila prekročiť. Rhemesis zatiaľ vošla dnu a postavila sa vedľa kráľa Viktora, Aurela a Trentona. Všetci na mňa pozerali a čakali, čo urobím.

Nepohla som sa. Moja odvaha mi dovolila pozrieť sa za nich.

"Potrebujeme tvoju pomoc, sestrička." Ozval sa Aurel. No ja som ich už nevnímala. Môj pohľad skenoval jedinú vec, na ktorú som sa práve dokázala sústrediť.

~^~
Mrzí ma, že je to kratšia časť a v podstate o ničom...
No momentálne sa nenachádzam v takom psychickom stave, kedy som schopná písať...
Väčšina z Vás, určite pozná TikaTuka
A to, že končí, ma celkom dosť zasiahlo, keďže ju poznám aj osobne..
Preto sa Ti chcem poďakovať za Všetko, čo si pre mňa kedy spravila, za to, že si.. Merci bien💙
ĎAKUJEM
a túto časť venujem tebe
TikaTuka
💙💜💙

Blue💙