I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

8.Mŕtvy

Trevis

Sedel som na zemi a hľadel do diaľky. Kvapky dažďa a krúpy boli stále vo vzduchu. Nič sa nezmenilo. Sedel som tu už hodiny a nič sa nezmenilo. Čo som spravil zle? Znova som prešiel tento svet. Neviem či celý, no dúfal som, že nie keďže som bránu nikde nenašiel. Musí tu niekde byť! Niekde! Ale kde?

Mal som toho všetkého už dosť. Prečo to nemohlo byť aspoň raz jednoduché?

S povzdychom som sa postavil. Musím to predsa zvládnuť. Už len kvôli Wolfie. Veď som jej sľúbil, že ju nikdy neopustím.

A aj hľa. Som mŕtvy.

Znova som sa porozhliadol. Musí tu byť niečo, čo som prehliadol. Vedel som, kadiaľ som už išiel, keďže tam už neboli kvapky dažďa, ako inde. Bolo celkom nepríjemné chodiť medzi nimi. Každá do mňa vrazila ako kameň a potom sa rozprskla na mojom oblečení. Nebolelo to, no bol to blbý pocit. Zem bola zoschnutá a prášila sa mi pod nohami. Nefúkal tu ani len vietor, preto som tú rozpadnutú zem rozhýbal sám.

Už som nebežal. Išiel som pomaly, aby som náhodou niečo neprehliadol. Znova som išiel okolo miesta, kde sa naposledy prepadla zem a zastal. Otočil som sa k hlbokej jame, kde bola nekonečná tma. Tma, no po stranách prepadnutej pôdy sa niečo blyšťalo. Zamračil som sa. Ako sa len dostanem dole, aby som nezletel do tej jamy a nezabil sa? Mama predsa vravela, že ak sa tu zabijem, pošle ma to do bludiska, alebo kam a je možné, že sa dostanem za Bránu mŕtvych a umriem úplne.

Pohľadom som skenoval dieru v zemi. Vyzerala, že nikde nekončí. Že pokračuje až do stredu zeme, ak nie ešte ďalej. Toto nebol skutočný svet, takže bolo dosť možné, že to bolo nekonečné. Nahol som sa cez okraj a pozrel na stenu z hliny podo mnou. Vyzerala celkom stabilne, no či to tak naozaj aj je, už netuším. Nad dierou v zemi, neboli žiadne kvapky dažďa. Nebolo tam ani jednej stopy po ňom. No teraz som tomu nedával prílišnú pozornosť. Musel som sa tam nejako dostať.

Moj prvý nápad bol zaskočiť dole a niečoho sa chytiť, no to som hneď zatrhol. Ešte by som sa nestihol chytiť a už by som bzučal dolu.

Druhý nápad bol aby som po tej stene zviezol dole. Nebol to o nič lepší nápad, no na nič iné som neprišiel.

Preto som si kľakol na zem a otočil sa k jame chrbtom. Dal som sa na štyri a pomaly spúšťal nohu za nohou dolu a stúpal nimi na stenu. Pomaly som išiel nižšie a nižšie, až som sa vrchu, okraja tej jamy držal iba rukami. Nakoniec som aj tie ruky položil na hlinenú stenu a spúšťal sa dolu.

Dufal som, že sa mi nikde neostane v ruke hlina a pod nohami sa mi žiadna neprepadne. Bolo to akoby som išiel po lezeckej stene, no nie zo skaly ale z hliny. Podo mnou nebola tráva ani zem. Iba prázdno a tma. Opatrne som išiel dole. Čím som bol nižšie, tým viac som videl odlesk zlatej. Len nech sem nejdem zbytočne.

Išiel som spraviť ďalší zostup, keď sa mi pod nohou rozpadla zem a ja som ani neviem ako, ostal visieť vo vzduchu, držiac sa iba jednou rukou. Ihneď som sa chytil aj druhou, no bolo neskoro. Zem mi ostala v rukách a ja som padal do prázdna. Do tmy.

Čakal som, že budem padať dlho, ak nie večne. No nestalo sa tak. Len chvíľu po tom, čo som spadol, som prešiel cez Bránu. Bránu, ktorú som tak dlho hľadal a nemohol nájsť. A ona bola v tej prepadnutej zemi. Tá diera, bola Brána. Celá tá časť. Keby som do nej spadol pri úteku, bol by som už hneď ďalej. No nie, ja som utekal. Utekal čo najďalej od brány. Na začiatku som predsa hovoril, že mám z toho sveta pocit, že je tu všetko klamstvo.

Cítil som, že som prešiel cez tú bránu. Bolo to akoby ma to vytiahla dnu a potom vypľuvlo. Všetky vnútornosti sa mi stiahli a nakoniec povolili. Tak to bolo zakaždým čo som prešiel cez bránu a bolo to aj teraz. Keď som cítil, že som už von, znova som padal. Nad hlavou som videl úplne inú oblohu. Slnečnú, modrú a bez mrakov. Nikde žiaden dážď, ani blesky a kvapky vody vo vzduchu.

Čakal som, že spadnem na tvrdú zem, no nestalo sa tak. Spadol som do chladnej vody. Padal som stále nižšie a nižšie. Nemal som šancu nadýchnuť sa. Voda bola slaná a na tiekla mi do pľúc. Odporne to štipalo a pocit, že sa nemôžem nadýchnuť bol ešte horší.

Nedokázal som vyplávať na povrch, aj keď som sa snažil. Bojoval som zo všetkých síl. Plával som smerom hore čoraz rýchlejšie a zbesilejšie, ale nemalo to žiaden význam. Voda ma stále ťahala ku dnu. Už som nemal síl. Žiaden kyslík, voda v pľúcach.. Padal som ku dnu.

Okolo mňa sa začali tvoriť obrazy. Obrazy Wolfie. Jej nádherné oči na mňa s úsmevom na perách. Mala dlhé červené vlasy, bez stopy po bielej. Nemala na sebe ani len jednu jazvu. Nič. Bola nádherná. Vyzerala tak, ako v prvú noc, keď som ju stretol. Vtedy ešte bola čistá, bez žiadneho zranenia, či už fyzického alebo psychického. Ublížil som jej fyzicky aj psychicky. Kvôli mne ju takmer zabili a to nie iba jedenkrát. Kvôli mne sa dostala do problémov. Riskovala kvôli mne život a ja som ju oklamal a podviedol. Milovala ma a ja som jej ublížil. Nikdy ma nemala stretnúť. Bezo mňa by jej bolo lepšie. No bol som až priveľký sebec, aby som sa jej vzdal. A stále ním som.

Neopustím ju. Milujem ju.

Jej obraz sa náhle rozplynul. Nikde som ju už nevidel. Obzeral som sa okolo seba a hľadal ju, aj keď som vedel, že to bol iba obraz. Oberal som sa aj o posledné sily, ktoré som mal. Už som len ťažko dokázal udržať otvorené oči.

Neveim odkiaľ, no ozvali sa hlasy, ktoré som nevedel rozoznať. Boli celkom neznáme, uškriekané a výsmešné.

"Mŕtvy!"

"Si mŕtvy!"

"Mŕtvy!"

"Si mŕtvy!"

"Mŕtvy!"

"Ona si ťa nepamätá!"

"Zabudla!"

"Nepamätá si!"

"Nemiluje ťa!"

"Mŕtvy!"

"Si mŕtvy!"

"Mŕtvy!"

"Si mŕtvy!"

"Mŕtvy!"