I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

11.Ruby

Zastala som. Bola som zadýchania a musela som sa oprieť o stenu. Prečo som vlastne bežala? Otočila som sa za seba a pozrela na dvere na konci chodby, odkiaľ som bežala. Čo tam bolo? Ako to, že si nič nepamätám? Človek predsa takto rýchlo nezabúda. Jedine, že to bolo kúzlo, čo ma prinútilo zabudnúť. Ale prečo?

Priveľa otázok.

Otočila som sa a išla do svojej izby. Za jednú noc, je toho na mňa priveľa. Už som si ani len nedávala pozor, či ma niekto uvidí. Jednoducho som išla a hrala sa s prsteňom, ktorý som mala na retiazke zavesený na krku. Neviem prečo, no mala som silnú potrebu navliecť si ten prsteň na prst.

Zahryzla som si do pery a obzrela sa. Nikde nikto. Perfektné. Zastala som a rozhodla si retiazku. Dala som z nej dole prsteň a na vliezla si ho na prst. Mala som pocit, že je to to správne miesto. Že patrí jedine tam. Retiazka bola vytvorená mágiou, preto som ju aj rovnakým spôsobom nechala zmiznúť. So širokým úsmevom som odišla do izby. Stále som mala pocit, že mi niečo chýba, že nie som kompletná, no nevedela som čo. Aj keď som vedela, že to mám už na dosah. A ten pocit bol príšerný.

V izbe som si ľahla do postele a nechala sa unášať spánkom, ktorý znova nebol kľudný. Moje nočné mory o smrti chlapca, ktorý mi bol každým snom bližšie, ma poriadne ničili. Noc bola preto moja najmenej obľúbená časť.

Aj keď tú dnešnú veľmi rada pretrpím. Dôvod je jednoduchý. Ráno sa má vrátiť Ruby. Dievča s tmavofialovými vlasmi, ktoré sú každé ročné obdobie iné. V zime svetlé a v lete tmavé. Takto sa v snehu skôr stratí, aj keď jej to veľmi nepomáha. Stále ich má príliš výrazné. S úsmevom na perách, som zaspala.

▫️▪️▫️

R

áno som mala na môj vkus až príliš živý budíček. Ruby bola živel. Inak som ju nazvať nevedela. Skočila ku mne na posteľ, takmer až na mňa.

"Ránko! Slnko je už dávno na obzore! Tak zdvihni tú svoju riť z postele a choď mi spraviť raňajky!" Zakričala so smiechom. Samozrejme, že jej tie raňajky nespravím. Ale to by si už mala zvyknúť. "Som naozaj rada, že si prišla. Môžeš sa pridať ku mne." Zamrmlala som a skryla sa pod perinu. Hneď ma aj odkryla a otočila k sebe. "Prezliecť, umyť, najesť! Čaká nás toho dnes naozaj dosť! Ta šup!" Vyháňala ma s vecami v ruke do kúpeľne, kde má zatvorila.

Ako hovorím. Živel.

Dopriala som si dlhú sprchu, ktorú som ešte narokom predĺžila, aby sa nepovedalo, že na mňa Ruby čaká prikrátko, umyla si zuby a obliekla si cierne šaty, ktoré tvorili výrazný kontrast s mojimi vlasmi. Tie som si iba rozčesala a nechala tak. Hneď ako dopadli na môj chrbát a dotkli sa šiat, začal z nich postupovať ľad, ktorý tie čierne šaty z časti obalil. Smutne som sa pousmiala. Kvôli tomuto som nosila iba biele veci. Mohla som si obliecť čokoľvek, aj tak by všetko skončilo rovnako. Konce šiat zdobili rôzne vzory tvorené mrazom a ľadom. Tak isto vyzeral aj pás a ramienka. Niekedy to obalí takmer celé šaty no teraz našťastie nie.

S úsmevom som vyšla z izby a očami hľadala Ruby. No skôr ako som ju našla, niečo mi skočilo okolo krku. Ruby. Ihneď som jej objatie opätovala. Bolo to už celkom dlho, čo som ju nevidela. Naše posledné stretnutie bolo rýchle a krátke. Potom odišla odviesť Ollieho k jeho rodine, ktorú našla. To bola jedna z jej schopností. Dokáže nájsť všetko. Či už ľudí, stratenú vec, či cestu, ktorú potrebuje. A teraz sa jej to perfektne hodilo.

Raňajky som jej ako zvyčajne spravila. Keďže jeme to isté, stačilo toho iba navariť viac.

"Takže? Ako si sa mala? Našli ste jeho rodičov? Je už konečne doma? V bezpečí?" Hneď som sa jej opýtala. Naozaj ma to zaujímalo. Ollie bol predsa môj priateľ, ktorý tu pre mňa bol v tých najťažších chvíľach a pomohol mi. Teraz bol rad na mne, pomôcť mu. Aj keď len cez Ruby.

Ruby sa zasmiala a pustila sa do rozprávania. Vedela všetko tak dokonalo opísať, až som sa v niektorých situáciách naozaj bála.

Veď kto by nie?

Stretnúť v Krvavých močiaroch Guidov, je naozaj nebezpečné. V obľube majú krv. Je jedno akú. Človek, poloobor, upír, strážca, vlkolak, mág... Zabijú všetko. Vezmú si z obete krv, ktorú potom používajú k ovládaniu krvavej mágii, ktorá je povolená iba u upírov. Nejakým zázrakom sa im podarili vyhnúť. Alebo skôr lektvarom, ktorý mali od jej starého otca. Tak sa údajne dokázali dostať okolo nich nenápadne preč, keďže ich nepočuli a ani necítili. Na to aby ich nevideli, si dávali pozor sami.

Ďalej sa museli dostať cez lanový most, ktorý bol vytvorený nad priepasťou hlbokou niekoľko desiatok metrov. Každý hovorí iné číslo, preto nie je jasné, či je to päťdesiat, šesťdesiat alebo sedemdesiat. No niečo medzi tým určite. Podstata je ale to, že Ollie je dosť ťažký, takže dostať ho na druhú stranu bol boj. Ale zvládli to.

Po tom všetkom bolo vraj najťažšie nájsť správnu cestu, kvôli ktorej blúdili tri dni v kruhu v nehostinnom lese.

Nakoniec to všetko zvládli a dokázali sa aj spriateliť, čo bolo pre ňu to najpekvapujúcejšie z celej cesty. Ollie našiel rodinu, od ktorej bol ako malý odtrhnutý. Ollieho mama potom na počesť Ruby, ktorá ho doviedla späť, spravila rodinnú večeru, na ktorej sa vraj prejedla ako prasa. Keď mi zo hovorila, musela som sa smiať. Veľmi rada totiž hádže rôzne ksichty, ktoré ma vždy rozosmejú.

Poobede nastal čas, zoznámiť ju s Aurelom. Na toto sa nesmierne teším. Oni sa totiž ešte ani len nestretli a Ruby je z môjho rozprávania o Aurelovi hotová. Tak ako aj Aurel z Ruby. A to o sebe iba počuli!

So širokým úsmevom som viedla Ruby do záhrady, kde nás už mal čakať Aurel. "Som nervózna." Povedala Ruby a zahryzla si do pery. Zdvihla som obočie, no nekomentovala to. Už celkom dlhú dobu je ticho. Úplne ticho. Samozrejme bola ticho až do teraz. "Ja tam nejdem. Zabudla som, že... Že niekde musím byť.... Prepáč... Odložíme to... Musím.. Pa!" Povedala a rýchlo sa otočila. Ihneď som ju chytila za ruku a nepustila ju. "Už sa z toho nevykrútiš." Zasmiala som sa a ťahala ju za sebou, ako na popravu.