I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

10.Izba

Neverila som vlastným očiam. V strede izby bol veľký kamenný stôl, na ktorom ležal chlap z môjho sna. Ten, ktorý si v mojich snoch prešiel peklom. Kvôli mne mu v mojich snoch ubližovali, mučili ho a nakoniec zabili. Musela som prejsť až úplne k nemu, keďže moja zvedavosť bola silnejšia, ako zdravý rozum.

Zahryzla som si do pery a obzrela si ho. Bol naozaj pekný. Klamať nebudem. Jeho tvár bola symetrická. Do čela mu padali havranie vlasy, ktoré boli rozhádzané na všetky strany. Oči mal zatvorené a na koncoch viečok mal dlhé čierne mihalnice. Nos sa veľmi nelíšil so zvyškom. Aj ten mal dokonalo tvarovaný. Pod ním mal pery, ktoré boli plné a vyzývali ma k pobozkaniu ich. Naozaj som mala chuť, urobiť to. Lenže to bolo neslušné, nevhodné a ktovie čo ešte. Hlúpy nápad.

Jeho pleť vyzerala mŕtvolne bledo. Na sebe mal čierne topánky, nohavice a bielou košeľu, na ktorú keď som sa zapozerala, ustúpila som o niekoľko krokov dozadu a zalapala po dychu.

Presne na mieste kde je srdce, bola jeho košeľa celá od krvi. Keď som k nemu znova prišla bližšie, zbadala som dieru v jeho hrudi.

Zovrelo mi srdce. Zrazu som cítila tak veľkú stratu. Nechápala som prečo. Bol to pre mňa predsa cudzí muž. No aj tak..

Strávila som pri ňom dlhú dobu, kým som sa odvážila, dotknúť sa ho. Najprv som opatrne zdvihla ruku a vankúšikmi prstov, som mu prešla po čele, odkiaľ som mu odhrnula jeho čierne vlasy. V zuboch som drvila svoju spodnú peru. Bol naozaj príťažlivý a mne sa vôbec nepáčilo, kam moje myšlienky smerovali.

O malú chvíľu som prstami prešla po obvode jeho tváre, cez čelo, líce a bradu. Ruku som odtiahla hneď, ako som pocítila malé výboje, ktoré boli iba nepatrné, no aj tak jasne cíteľné. Pustila som svoju peru a po otvorila pery, cez ktoré som sa roztrasene nadýchla.

Musela som sa upokojiť. Sledovala som ho s vyvalenými očami. Tie výboje, som dokonca videla. Hneď ako som náš dotyk prerušila, zanikli na jeho tvári, ako nepatrné stopy pavučiny. Zlaté svetlo sa mu na pokožke znenazdajky objavilo, zasvietilo a zmizlo. Bolo to pre mňa niečo nové, cudzie. Sledovala som zo so zamračením. Nemala som rada, keď som niečo nevedela. Niečo spojené s mágiou a mnou. Viem, ze sa okolo deje veľa zlých vecí, preto som nechcela nechať nič iba tak.

Možno som blázon alebo príliš opovážlivá, no aj tak som to spravila. Chytila som jeho ruku. Mal ju veľkú, studenú a dokonale prekryl tú moju. Znova som si zahryzla do pery. Bolo to zvláštne. Takéto pocity. Nepamätám si, žeby som ich niekedy zažila, no mala som pocit, že áno. Že som ich zažila a ešte k tomu aj s ním. S neznámym, ktorý tu ležal mŕtvy.

Moja ruka dokonale pasovala do tej jeho. Hlavou mi preletela myšlienka, či by aj moje telo pasovali k tomu jeho. Keby ma objal, zapadla by som? Pasovala by som do jeho objatia?

Tieto myšlienky zmizli hneď ako som pocítila výboje energie z našich spojených rúk. Keď som na ne pozrela, obtáčali ich zlaté svetielka, ktoré ich akoby zviazovali. Bolo to na pohľad nádherné, no zároveň aj veľmi desivé. Čo to je? Prečo sa to deje? Ako?

"Wolfie..." Ozval sa mi v hlave hlas.

Dych sa mi zasekol v krku a srdce mi takmer vyskočilo z hrude. Prekvapene som zažmurkala. Vydesilo ma to.

Ten hlas... Určite som ho už počula. Musela som. Ale kde...? Kde?! Patril mužovi, bol trocha chrapľavý, no príjemný na počutie. Jeho hlas ma vyviedol z miery, ale zároveň aj ukľudnil, čo bolo dosť zvláštne.

"Kto si?" Opýtala som sa pre zmenu ja. Využila som moje rozprávanie myšlienkami.

"Takže si to predsa len spravila." Povedal. Znel sklamane. Akoby som spravila niečo, čo ho veľmi ranilo. Nebol prvý, čo mi dával tieto náznaky. Náznaky, že som spravila niečo, čo som nemala.

"Čo som spravila? O čom všetci hovoríte? A kto si?" Začala som sa pýtať. Vadilo mi, keď všetci hovorili o tom istom a ja som netušila o čom. Čo také som mohla spraviť?

"Zabudla si na mňa. Nepamätáš si ma. To je to, čo si spravila. Vypila si lektvar zabudnutia." Povedal to tak zničene. Už len z toho hlasu bolo počuť, že ho to bolí, raní. To čo som údajne spravila, bolo... No.. Jednoducho hrozné... Ak by to bola pravda, bolo by to veľa aj na mňa.

"A som Trevis." Doplnil.

A vtedy mnou niečo otriaslo. Pred očami som mala obrazy, ktoré mi prišli tak cudzie, no aj tak som ich spoznávala. Bol tam so mnou on. Všade.

Videla som nás ako sme sa hádali, kričali po sebe, robili si navzájom zle, prvokovali sa...

Potom sa obrazy zmenili. Boli sme priatelia. Smiali sa spolu, rozprávali, usmievali, boli sme  pri sebe a len tak ticho vedľa seba sedeli.

Obrazy sa mi pred očami znova zmenili. Teraz sme sa držali za ruky, objímali a nakoniec aj pobozkali. Videla som dni a noci strávené spolu s ním. Videla som všetko. Akoby hmla odrazu zmizla.

"Nie!" Vykríkla som. Bolelo to. Vidieť čo som zabudla. Čo všetko sme prežili. Ako som ho milovala. Ako on miloval mňa.

A potom dôvod, prečo som zabudla.

Zabili ho. Zabili ho kvôli mne. Chránil ma a za moju záchranu zaplatil životom. Po tvári mi tiekli slzy. Toto nemôže byť pravda. Prosím... Nie!

"Wolfie, prosím... Nezabúdaj znova. Nevyháňaj ma! Wolfie..." Povedal naliehavo. Bolesť z jeho hlasu bola tak jasne počuť a cítiť. Nemohla som.

"Prepáč..." Šepla som zničene.

Bolo toho na mňa priveľa. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a cúvla som. Zlaté svetielka už boli okolo nás oboch. Naše spojenie sa prerušilo hneď ako som ho pustila a aj tie svetielka začali miznúť. Časť do mňa a časť doňho. Otočila som sa a bežala k dverám. Keď som už držala kľučku, poslednýkrát som sa ohliadla cez rameno a pozrela na... Trevisa. Slzy som nedržala už hodú chvíľu, preto bol obraz rozmazaný. Otočila som sa k dverám, potlačili kľučku dole a vybehla z izby, do ktorej som nemala nikdy chodiť.