I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

18.Skutočne Tam Je

Náhle mi prišlo tak veľmi nevoľno. Musela som hneď bežať do kúpeľne, ktorá našťastie nebola ďaleko. Bleskovo som si kľakla k záchodu a vyvrátila obsah svojho žalúdka. Bolo to odporné. Akoby som sa snažila vyvrátiť si všetky orgány. Počula som ako za mnou prišiel Trevis. Iba som naňho zamávala rukou aby odišiel a ďalej sa venovala objímaniu záchodovej misy.

"Wolfie.... Neodídem. Nenechám ťa samú. To, že si ma ty nepamätáš neznamená, že ťa nechám tak." Povedal, prišiel ku mne a chytil moje vlasy. Svoju ruku použil ako provizórnu gumičku a jemne ma hladil po chrbte.

Keď som konečne prestala dáviť svoje vnútornosti, vyčerpane som sa oprela o vaňu, ktorá bola blízko mňa. Chcela som sa umyť. Bolo príliš odporné mať na sebe pozostatky tohto nechutného zážitku. "Poď, vezmem ťa do tvoje izby. Tam sa budeš môcť umyť." Povedal Trevis. Akoby mi čítal myšlienky. Presne vedel, čo potrebujem a na čo myslím.

Prekvapil ma, keď ma vzal na ruky, aj keď to nepriamo povedal. Dal mi bozk na spánok a so mnou v náručí išiel do mojej izby. Ruky som mala okolo jeho krku a pevne sa ho držala. Vedel presne kde mám izbu. Išiel tak isto, akoby tu nebol prvýkrát. Rozhodne tu nebol prvýkrát, no pre mňa bolo všetko čo sa týkalo neho, nové.

"Prečo ti bolo zle?" Opýtal sa ma, keď som sa konečne umyla. Stála som pred zrkadlom a opierala sa o umývadlo. "Neviem." Zaklamala som. "Možno... Možno to bolo z toho kúzla." Klamstvo! Lož! Iba to tak kričalo. V zrkadle som videla jeho zamyslený pohľad, ktorý upieral na nejaký bod na zemi. Pomaly prikývol.

V zrkadle sa stretol s mojimi očami. "A teraz pravdu, Wolfie. Poznám ťa. Viem, kedy mi klameš a kedy nie." Povedal prísne a mne vynechalo srdce. "Idem si ľahnúť. Necítim sa dobre." Prerušila som náš očný kontakt a otočila sa k dverám.

Na ruke som pocítila pevný stisk. "Wolfie." Zavrčal vraovne. "Zaslúžim si vedieť pravdu." Trhol mnou k sebe, až som doňho narazila. Jeho hruď bola pevná ako skala. Sykla som bolesťou, keď mi držal ruku v pevnom zovretí. "Pochop Trevis, že.... Nie sme spolu, nie sme priatelia ani dokonca známy. Si pre mňa úplne cudzí človek. Nebudem ti na nos vešať moje problémy. A teraz ak dovolíš, idem. A ty by si mal ísť tiež. Tvoj otec bude určite rád, že ťa vidí." Vytrhla som sa mu zo zovretia a odišla do izby, nechávajúc ho tam samého.

Vysúkala som sa zo šiat a zhodila ich na zem. Z pod periny som si vybrala čiernu chlapčenskú košeľu, ktorú som tu mala na spanie a vliezla so postele. Vedela som, prečo mi je zle. Tušila som to už dlhšie. No... Toto si priznať, keď ani neviete ako ste k tomu prišli...

Ležala som na posteli už asi desať minút, keď Trevis vyšiel z izby. Pozrel na mňa, prešiel ma pohľadom a potom bez slova odišiel. Nezabudol udrieť dverami. Zahučalo mi v hlave. Bol to poriadny buchot. Asi som mu nemala povedať všetky tie slová. Bolo to odo mňa príliš kruté. Sama nechápem, ako som mohla byť tak bezcitná, no na druhej strane, som vedela presne, prečo som to robila.

Iba som nás chránila. Bolo to z lásky. Nie z nejakej z pobavenia. Rukou som si prešla po bruchu a zatvorila oči. Bolo zvláštne, že na to neprišiel. Ale nevadilo mi to. Ba naopak. Bola som za to rada. Bolo by to preňho ešte viac bolestivejšie, keby bol pri mne a stále ma miloval. Takto... By bolo lepšie, keby ma nenávidel. Pre oboch.

Ale... Ach Amira! Prečo som sa zaplietla do tak zložitej situácii? Je odo mňa naozaj hnusné, keď ho chcem z toho všetkého vyšachovať, no nevidela som inú možnosť. Možno neskôr... Možno neskôr by sme mohli byť priatelia. Veď dieťa potrebuje oboch rodičov. Pohladila som si brucho, v ktorom som už niekoľko týždňov nosila malé. Nevedela som, čo to je. No bolo mi to fuk. Milovala som to už teraz a budem či to bude dievča alebo chlapec.

Len kým bude? Upír, či Kryštálový mág? Keď bude upír, ako ho naučím všetko čo bude potrebovať? Veď ja neviem, ako loviť. Akú krv mu mám dávať? Bude mať zuby ostré hneď alebo sa mu budú časom ostriť a ja budem tá, čo mu bude musieť zháňať krv? A ak bude ako ja, ako mám prísť k tej knihe? Budem sa musieť pýtať Aurela, no ten bude hovoriť s Trevisom a... Ach Amira! Čo si si to na mňa pripravila?

Sama to nezvládnem. Rada by som verila tomu, že áno. No je to priveľká zodpovednosť. Nie je to iba nejaká vec alebo hračka. Je to živý človek. Moje dieťa. Budem musieť nájsť spôsob, ako sa oň postarať a nepokaziť to. Veď mám iba sedemnásť. I keď o niekoľko týždňov budem dospelá.

Možno to budem nakoniec musieť Trevisovi povedať. "Čo myslíš ty, maličký?" Opýtala som sa malého v bruchu. Už niekoľko dní sa s ním rozprávam, aj keď som nemala žiaden dôkaz, či tam skutočne je. No po dnešku viem, že tam skutočne je. Takže som bola stále viac zúfalejšia. A Valéria mi k tomu veľmi nepomáhala. "Nejako to zvládneme, sľubujem." Zašepkala som.