I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

35.Šok

Hm... Na toto by som si vedela zvyknúť. Nechať sa rozmaznávať mužom, ktorého milujem. Ale všetci vieme, že to nie je možné. Dal svoje spomienky na mňa, aby som sa... Vrátila. Už len kvôli tomu si ho nezaslúžim. Veď ja som sa sama vzdala spomienok naňho. A bolo to riadn hlúpe. To všetko. Keď si to teraz naozaj uvedomím, všetko mohlo byť inak. Mohla som byť s ním hneď ako sa vrátil k živým. Mohol si ma teraz pamätať a hlave, mohla som stále čakať naše dvojčatá. Ale nanešťastie, som bola priveľmi hlúpa na to, aby som si uvedomila dôsledky svojho činu. Ale keď niekto cíti horkú bolesť, ktorá sa poriadne zahryzne do vášho srdca, je ťažké uvažovať triezvo.

"A sme tu." Povedal Trevis, keď sme zastali pred mojou malou chatkou, ku ktorej som ho navigovala. Pousmiala som sa. Tak živo som si pamätala naše prvé stretnutie. Bol rozzúrený, arogantný a namyslený. Niežeby teraz nebol, ale krotí sa. Aspoň niekedy. Pri chatke ma položil na zem a postavil sa vedľa mňa. "Ďakujem." Usmiala som sa naňho. Určite som bola červená od plaču a moje oči musia byť napuchnuté do veľkosti jablka, takže som s pokusom o úsmev musela vyzerať ako nejaké strašidlo, ktoré práve vyšlo z hrobu.

Moment.

Ja som ale v podstate vyšla z hrobu. Dobre. Na toto už myslieť nebudem. Nie. Amira! Moja hlava myslí na veci, na ktoré by nemala myslieť. Nikdy. Tak ako ani na Trevisa a jeho bozky. Uhm.... Neoteplilo sa? Teraz už naozaj. Žiadne Trevisove pery, ani objatia či úsmevy. Jednoducho teraz odomknem tie dvere pomocou mágie, pôjdeme dnu a... Čo?

To bola dobrá otázka. Potriasla som hlavou a natiahla ruku k dverám. Ukazovákom som vytvorila vo vzduchu kruh, ktorý bolo vidno červenou šmuhou. Ozvalo sa cvaknutie zámku a ja som sa usmiala. Chytila som kľučku a otvorila dvere. "Uhm... Takže... vitaj." Povedala som. "Neviem, či ti to tu mám ukázať alebo nie... Keď si nepamätáš iba mňa, mohol by si si to tu pamätať, ale zase táto chata je moja, takže vôbec netuším, či si ju pamätáš." Vydýchla som. Bola som nervózna a fakt som nevedela, ako sa pri ňom správť. Najradšej by som po ňom skočila, ale to by bolo asi nevhodné, keďže ja som preňho cudzia.

"Nepamätám si to tu. Prepáč." Povedal sa obzrel sa okolo. "Máš to tu ale pekné. Malé, ale útulné." Zamrmlal a ja som zdvihla obočie. Malé? Oh.. Jasné. Princ. Upírsky arogantný sebecký a narcistický upírsky princ. Ale nevadí. Mne to môže byť ukradnuté. Toto je môj domov, nie jeho. Ja som tu žila, nie on. A ja to tu milujem, nie on. Aj keď ja milujem aj jeho, ale to už je o inom...

"Hm... Takže... Kľudne sa tu porozhliadni a cíť sa ako doma. Ja si zatiaľ dám sprchu. Potrebujem to všetko... Zmyť." Striasla som sa. Bolo to hlúpe. Vedela som, že zo seba nezmyjem vinu. Vinu, ktorá sa so mnou bude ťahať už po zvyšok života.

"Dobre. Sľubujem, že nič nezničím." Žmurkol na mňa. Ach... Mala som čo robiť, aby som sa neroztopila. Doslova. "To dúfam, lebo inak to všetko zaplatíš." Pohrozila som mu prstom a on sa zasmial. Amira! Ja by som fakt mala ísť. Jeho smiech, je ako rajská hudba. Uhm.... Som ako zamilovaná pubertiačka. Nakrčila som nos a odišla do spálne, odkiaľ som si vzala veci na prezlečenie. Hneď potom som išla do kúpeľne, kde som znova myslela na Trevisa.

Keď to všetko zhrniem, radšej nech si ma nepamätá, ako by mal byť mŕtvy. Tak. Prikývla som. Toto bol výsledok môjho nepretržitého myslenia v sprche. Keď som bola aj oblečená, odišla som hľadať Trevisa. Vchádzala som práve doobývačky, keď som narazila do pevnej mužskej hrude. "Och..." Takmer mi vyrazilo dych. Jeho hruď som aj cez vrstvu oblečenia cítila ako horu svalov. Nebolo pochýb, že patril k najpríťažlivejším mužom sveta. Jeho vzhľad bol magický, tajomný a nebezpečný. Poriadna dávka vzrušenia a nebezpečenstva.

Trevis ma objal okolo pása a pritiahol k sebe. Ruky som mala položené na jeho hrudi. Chcela som sa od neho odtlačiť. Ale keď som mu pozrela do tváre, všetky moje myšlienky vyleteli ako dym komínom. Och... Jeho tvár vyzerala naozaj Božsky. Tak ako aj zvyšok. Jeho smaragdovo zelené oči skúmavo hľadeli na moju tvár. Nútil ma červenať sa. Určite som splývala s farbou mojich vlasov. Než som sa nezdala, urobil niečo, čím mi vyrazil dych.

Pobozkal ma.

Bola som v šoku. Nečakala som, žeby ma mohol pobozkať. Moje myšlienky sa pohybovali v úplne inom rozmedzí. Trevis... Vždy vedel, ako ma prekvapiť. Vždy. Keď sa odo mňa neodtiahol, neisto a hlavne pomaly som pohla svojimi perami. Prišlo mi to akoby som sa bozkávala po prvýkrát. A svojim spôsobom to tak aj je. Jeho ruky si ma k sebe pritiahli bližšie. Neostávalo medzi nami žiadne voľné miesto. Drtil ma vo svojom objatí a znemožňoval mi normálne dýchať. A ten bozk tomu veľmi nepomáhal.

Amira! Veď toto bolo... Zlé.. Aj keď som si tak veľmi priala pobozkať ho, nebolo to správne. Nie teraz, keď si ma nepamätá.

"Trevis..." Vytisla som zo seba, keď sa mi podarilo ako tak odtiahnuť od neho. Hneď nato však moje pery znova uväznil v drsnom a vášnivom bozku. Ach! Keď niečo nespravím, stratím hlavu úplne. "Trevis!" Otočila som hlavu na bok a on ma pobozkal na líce, odkiaľ išiel na krk. Privrela som oči a zaklonila hlavu, aby mal lepší prístup.

Nie!

Zavrčala som a on sa neochotne odtiahol. "Hm... Áno?" Prehodil a znova ma pobozkal. Uhm... Nedal mi šancu vzdorovať. Tým bozkom sa nedalo odolať. Naozaj nedalo. Znova som začala spolupracovať. Keď som ho uhryzla do pery, na krátko sa odtiahol. "Toto... Toto je šialenstvo, Trevis.." Výdychla som mu oproti perám. "Ale veľmi príjemné šialenstvo." Zaoriadol. Dofrasa! A tomu mám ja odolať?

"Prestaň, je to.. hlúpe." Povedala som, keď sa ku mne znova začal nakláňať. Zastal. "Nie, nieje to hlúpe." Obtrel sa perami o tie moje. "Čo ak si spomeniem?" Opýtal sa a pobozkal ma. No ja som sa odtiahla.

"Moment... Ty si ma pobozkal pretože si myslíš, žeby si si mohol spomenúť?" Zdvihla som obočie. "Hm... Áno." Povedal vážne. Začala som sa smiať. Prišlo mi to absurdné.

"Amira! Trevis! Ale toto nie je rozprávka. Nie si žiadna Snehulienka, ktorá sa po bozku z pravej lásky prebudí. V tvojom prípade, si spomenie..." Pokrútila som hlavou. Keď som zbadala jeho výraz, stíchla som. Vyzeral tak... Zarazene. Akoby nečakal, že mu to môžem povedať.

"Ty ma miluješ?" Opýtal sa opatrne. "Uhm... No... Boli sme predsa zasnúbený, takže... Myslím, že by som si ťa nechcela vziať kvôli nejakému inému dôvodu, takže... Uhm.." Nervózne som sa zasmiala. On si naozaj myslel, že ho nemilujem alebo čo? Vyzerám snáď niekto, kto by si bral niekoho iba kvôli postaveniu, moci a peniazom?

"Sme." Povedal nakoniec. "Čože?" Opýtala som sa nechápavo. Netušila som, o čom to rozpráva. "My SME spolu zasnúbený. Žiadne boli. My stále sme a skončí to, až keď sa titul snúbenica a snúbenec premenujú na manžel a manželka." Prehlásil a mne vyrazil dych. Už druhýkrát.