I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

22.Večer Pred

"Mala by si si ísť ľahnúť. Zajtra nás čaká ťažký deň." Jeho ruka skĺzla na moje brucho. Takmer som vyletela z miesta. Je upír, môže to malé cítiť. Náhle ma premohla panika. Ak sa to dozvie skôr, bude ma nenávidieť. Nikdy si nespomeniem. Musím sa od neho rýchlo dostať. Oh.. Veď on tu bude so mnou. Čo som si to zase vymyslela. "Dobre. Pôjdem do sprchy a ľahnem si." Dostala som zo seba nakoniec. Trevis sa za mnou zasmial. Zrejme si moje správanie vysvetlil inak.

Odtiahla som sa od neho a rýchlo prešla k skrini, odkiaľ som si vzala čisté veci. Hneď na to som odišla do kúpeľne, kde som sa zamkla a podišla pred umývadlo. Ráno som tu bola s Trevisom. Pohádali sme sa a nakoniec som ho poslala dočerta. A teraz je večer, znova je v mojej izbe, no udobrili sme sa a dokonca mi pomôže spomenúť si. Musela som nad sebou pokrútiť hlavou. Ešte pred chvíľou som nestála ani o jeho prítomnosť. A teraz rozmýšľam, ako mu šetrne povedať, že som tehotná. Šialené. Musela som sa zblázniť.

Zhodila som zo seba veci a umyla sa. Netrvalo mi to dlho. Teplá voda pri mne dlho nevydrží. Môžem byť rada, keď sa hneď nezmení na ľad. Zo skrine som predtým vylovila ešte jednu, no bielu košeľu, ktorá musela patriť Trevisovi. Popravde nemám rada, keď idem spať a mám na sebe nohavice. Potom mám nepríjemný pocit, keď ma ten pás tlačí na bruchu. Vlasy som si rozčesala a zaplietla do vrkoča. Pozrela som na seba do zrkadla a premerala sa pohľadom. Neviem prečo, no chcela som vyzerať čo najlepšie. Aj keď by mi na tom nemalo vôbec záležať.

Do izby som vošla hryzúc si do pery. Vonku už bola tkmer tma, takže ani v izbe už nebolo takmer žiadne svetlo. Po pamäti som išla do postele. Trevisa som nikde nevidela, čo som práve teraz brala ako jedno veľké plus. Sadla som si na kraj postele a pozrela na balkón. Dvere som ešte stále mala otvorené, takže sem fúkal jemný vánok, ktorý hýbal záclonou.

Už som si išla ľahnúť úplne, keď som si všimla Trevisa, opierajúceho sa o zábradlie. Pozeral do diaľky. Na tvári mal zamyslený výraz. Ani si nevšimol, keď som prišla k nemu. Zaprela som sa o zábradlie a vyšvihla sa naňho. Sedela som vedľa neho a hombala nohami. Stále ma nezaregistroval.

"Trevis." Zamávala som mu rukou pred očami. Až teraz sa prebral akoby z tranzu a pozrel na mňa. "Máš moju košeľu." Vypadlo z neho. Musela som sa zasmiať. "Páni... Bez teba by som na to neprišla." Uškrnul sa. "Hm.." Pozrel na moje holé nohy. Zdvihla som obočie a čakal, čo z neho vypadne tentokrát. "Máš pod tým vôbec niečo?" Nahol hlavu na stranu, akoby sa snažil prísť na odpoveď. "To už nie je tvoja starosť." Uškrnula som sa. "Nie je?" Zasmial sa. Vzal moju ruku a zdvihol ju. "Ako môžeš vidieť. Toto tu, je snubný prsteň." Ukázal prstom na prsteň. "Takže to moja starosť je." Uškrnul sa a pritiahol si ma k sebe.

Objal ma okolo pása a moje nohy si obtočil okolo jeho bokov. Zamračila som sa. Toto mi práve teraz neprišlo vhodné. "Trevis..." Zamrmlala som. Oprel si čelo o moje a zhlboka sa nádychol. "Nekaz to, prosím. Možno ťa už nikdy neuvidím.. Tak.. Len.." Povzdychol si a zatvoril oči. "Prečo by si ma už nemal nikdy vidieť?" Nechápala som, o čom hovorí. Rukou som mu zašla do vlasov a začala sa s nimi hrať. Pousmiala som sa. Prišlo mi to tak známe.

"Valéria.." Povedal. Jedným slovom vyjadril všetko. "Ideme do vojny, Wolfie. Nemusím sa už vrátiť. Preto chcem možno že posledné chvíle stráviť s tebou." Zašepkala a pobozkal ma na čelo. Bol to tak nevinný čin. Milý a plný lásky. Zatvorila som oči. "Vieš čo si pamätám?" Opýtala som sa a otvorila oči, aby som videla do tých jeho. Trpezlivo vyčkával, kým dopoviem. Moje oči skĺzli z tých jeho na jeho pery. Jazykom som si prešla po perách.

"Tvoje pery." Zašepkala som a zdvihla pohľad k jeho očiam. Ruky, ktoré mal na mojich bokoch, zosilneli stisk. Zavrčal. "Robíš mi to tak ťažké. Mal by som dostať nejakú medailu. Vážne. Ovládať sa pri tebe je hotové umenie." Pokrútil hlavou. Zasmiala som sa. "Tak sa vráť a ja ti nejakú medailu urobím." Usmiala som sa naňho. "Mne bude stačiť, keď si spomenieš." Pousmial sa. Všetok pokoj a to príjemné čo medzi nami bolo, sa zrazu vyparilo. Znova tu boli spomienky. Vec, kvôli ktorej som všetko zničila. Bola moja chyba, že je to medzi nami takto.

"Nebuď smutná. No tak." Zašepkal a pohladil ma po líci. "Chcem vidieť tvoj úsmev." Usmial sa na mňa a to donútilo k úsmevu aj mňa. Bol ku mne tak milý, aj keď som mu tak veľmi ublížila. Nezaslúžim si ho. On má na viac. Objala som ho okolo krku a pritisla sa k nemu. Tak veľmi ma to všetko mrzelo. Chytil ma pod stehnami a zdvihol. Musela som sa ho pevne držať, aj keď som si bola istá, žeby ma udržal.

Prešiel so mnou do izby a uložil ma do postele. "Naozaj by si mala spať. Aj keď budeš tu, mala by si nabrať silu. Keby sme náhodou nevyhrali, čo s nestane, tak budeš musieť utiecť." Ľahol si ku mne a prikryl ma. "Počkaj. To mi chceš povedať, že ja budem trčať tu a vy tam budete bojovať?" Toto sa mi nepáčilo. Dobre, chcela som to malé ochrániť, ale zase sa nebudem skrývať. Budem bojovať!

Trevis si povzdychol a chytil ma za ruku. "Nedovolím, aby sa ti niečo stalo. A Ruby tiež nie. Vraj si teraz slabšia a musíš si dávať pozor. Údajne si teraz krehkejšia. Má o teba strach a ja tiež. Takže ty ostaneš tu, aj keby sme ťa tu mali priviazať. A teraz už spi." Vysvetlil a preplietol si so mnou prsty. Nedotýkali sme sa nijako inak. No aj tak ma polialo teplo. "Ja Ruby uškrtím." Povedala som, keď som sa spamätala z jeho dotyku. Zasmial sa. "Dobrú noc, Wolfie."