I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

36.Musím Niečo Vymyslieť

Nemo som naňho pozerala. Nemohol to myslieť vážne. Jednoducho nemohol. Už som otvárala ústa, že niečo poviem, keď ma znova pobozkal. Niežeby som si chcela sťažovať, pretože to bolo fakt príjemné, ale nesprávne. Zavrčala som. Odtiahla som sa od neho, aj keď to bolo naozaj ťažké.

"Dobre, stačí. Nepomáha to, ako môžeš vidieť. Takže.... Uhm.... Idem niečo navariť. Alebo tak nejak..." Zamrmlala som a snažila sa dostať z jeho pevného stisku. "Nesnažíš sa. To preto." Zamurčal mi do ucha. Uchechtla som sa. "Ver mi, ja som tá, ktorá si najviac želá, aby si si spomenul." Dostala som zťažka zo seba, keď mi perami prešiel po krku. "Fajn. Tak vymysli iný spôsob, ako si spomeniem." Zašepkal mu do krku. Privrela som oči. On naozaj vedel, čo robiť. "Najprv ale prestaň. Takto nemôžem myslieť..." Vydýchla som. Zasmial sa a odtiahol. "Čo ak nechcem, aby si myslela, ale iba vnímala?" Zdvihol obočie a rukami ma pohladil po chrbte. Óóó Amira! Toto nikam nevedie.

"Pusť ma." Povedala som rázne. Uškrnul sa. "Čo ak nie?" Opýtal sa provokatívne. Povzdychla som si. Toto mi bol čert dlžný. "Tak sa budem brániť." Zdvihla som hlavu hore a vystrčila bradu, aby som svojim slovám dodala vážnosť. Ale asi to malo úplne opačný účinok. Rozosmial sa. Och... Ten jeho smiech. Nie! Nenechám sa tým ovplyvniť.

"Zlato, si príliš nevinná na to, aby si mi nejako ublížila." Chytil mi jednou rukou bradu a dal mi rýchly bozk na pery. Privrela som oči. Keď sa odtiahol, odfrkla som si. "Kto myslíš, že zabil tých upírich nájomných vrahov." Zdvihla som obočie. Prekvapene na mňa pozrel. "Neverím." Pokrútil hlavou. "Ver alebo nie. Je to na tebe." Mykla som plecom. "Hm... Sladká, nevinná, nádherná a nebezpečná." Zahryzol si do pery a obzrel si ma. "Mám naozaj dobrý vkus." Uškrnul sa a ja som vybuchla do smiechu. "A si hlavne skromný." Povedala som pomedzi smiech. Pokrútila som hlavou a dostala sa z jeho zovretia.

"Hm... Nádherný, sexy, múdry, silný, som bojovník..." Začal vymenuvávať. Rýchlo som mu pricapila ruku na ústa. "Si taktiež namyslený, arogantný, skromný, nafúkaný..." Uškrnula som sa. Pretočil očami. "Dobre, priznávam. Nie som najdokonalejší." Povedal, keď si stiahol moju ruku dole z jeho úst. "Ale pri tebe sa cítim dobre... Akoby som bol ja dobrý..." Pousmial sa. "Aj keď si ťa asi nezaslúžim." Zamyslel sa. Pretočila som očami.

"Poď. Som hladná, niečo navaríme. Alebo skôr napečieme. Mám chuť na pečené zemiaky." Zahryzla som si do pery a chytila ho za ruku. Ťahala som ho do kuchyne. "My?" Opýtal sa neveriacky. "Áno, my. Ty mi pomôžeš." Uškrnula som sa. V duchu som sa smiala. Vedela som, že on sú nikdy jedlo nerobil sám. Ak nepočítam krv.

"No... Ja... Neviem, či budem vedieť pomôcť." Zakoktal. Amira! On koktal! Trhlo mi kútikmi úst. Viem, že vie variť. Hneď prvý deň robil raňajky. Aj keď možno vedel robiť iba tie. "Ale budeš. Tu len načistíme zemiaky, umyjeme ich, nakrájame, okoreníme a dáme piecť." Povedala som a usmiala sa. "Iba? Fu... Čakal som niečo horšie. Toto by som zvládnuť mohol." Zasmial sa a ja s ním. Pokrútila som hlavou.

Došili sme do kuchyne. Ja som si vzala na starosť jánske sklo, ktoré trebalo potrieť maslom. Budem v ňom piecť zemiaky, ktoré Trevis začal čistiť. Samozrejme to začal robiť tou jeho upírskou rýchlosťou, takže to všetko bolo naozaj rýchlo hotové. Keď ich nakrájal a okorenil, dal ich piecť. Podstate to všetko urobil sám. A vraj nevie, či to zvládne.

Takmer o dve hodiny sme sedeli v obývačke a jedli pečené zemiaky. Noc sa až príliš rýchlo blížila. Mala som strach. Valéria sa určite vráti. A vôbec netuším, ako ju zastaviť. Ani neviem, či to však bez je možné. "Hej! Si tu?" Zamával mi pred očami Trevis rukou. Rýchlo som zažmurkala. "Čože?" Opýtala som sa dezorientovane. Uchechtol sa. "Pýtal som sa, či si v poriadku. Si úplne mimo." Starostlivo si ma prezrel. Sklonila som hlavu a pravdy tanier položila na stôl. "Som v poriadku." Pokúsila som sa usmiať, ale veľmi mi to nešlo. "Vidím, že ti niečo je." Zamračil sa.

Postavila som sa a otočila na odchod. "Kam ideš?" Postavil sa ku mne. "Chcem byť sama." Povedala som potichu. Naozaj som chcela byť sama. Sama, niekde preč. Možno ak by som Valériu nezabila, bolo by jednoduchšie zbaviť sa jej. Ale teraz, keď som to všetko pokazila, bude to oveľa ťažšie. Musím prísť na spôsob, ako sa jej... Zbaviť. Uhm... To znie hrozne... Zbaviť, zabiť... Možno bolo niečo v tej knihe, ktorú som čítala. Ale na to si budem musieť rozpomenúť.

Z môjho zamyslenia ma vytrhli ruky, ktoré sa mi obmotali okolo pása a pritiahli si ma na svoju hruď. Povzdychla som si. "Trevis..." Zamrmlala som. "Nie. Nenechám ťa samú, keď vidím, že ťa niečo trápi. Nepoznám ťa. Teda nepamätám, ale chcem tu byť pre teba. Chcem byť s tebou, keď si spomeniem. Takže ťa samú rozhodne nenechám. Nie teraz, keď viem, čoho je Valéria schopná." Povedal a pobozkal ma do vlasov. "Valéria..." Zopakovala som a uchechtla sa. "Pokazila som to, vieš? Pokazila a teraz sa vráti." Povzdychla som si. "Musím nájsť spôsob, ako to napraviť." Povedala som úprimne. "Nemôžem dovoliť, aby kvôli mne ublížila ešte niekomu ďalšiemu." Otočila som sa v Trevisovom náručí čelom k nemu. "Pomôžem ti. Nejako." Pobozkal ma na čelo a ja som sa usmiala. Oprela som sa o Trevisovu hruď a nechala sa stratiť v jeho náručí. Myšlienkami som sa zatúlala ku knihe...