I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

5.Cesta

Trevis

Sedel som oproti mame a myšlienkami som jej dodával odvahu. Neviem prečo, no otáľa mi povedať, aký má plán. "No tak, mamiii.." Zatiahol som posledné písmeno. Neviem či sa mi to bojí povedať, alebo nemá žiaden plán.

"Dobre, synček." Postavila sa a prešla pred krb, do ktorého sa zapozerala. "Ty ešte nie si mŕtvy, aj keď je tvoja duša tu. Stále si živý, aj keď tvoje telo nejaví žiadne známky života. Toto je tvoja prvá smrť, preto ti musíme pomôcť, dostať ťa naspäť do tvojho tela. Inak by si sa mal vedieť vrátiť sám." Začala rozprávať. Pozorne som ju počúval.

"V prvom rade, sa nesmieš dostať z bludisko mŕtvych za bránu mŕtvych. Inak by nastal problém. Musíš prejsť na začiatok. Tam, kam ťa odviedla Telíria. To je dôležité. Našťastie máš toto za sebou, inak by si skončil hneď na začiatku. Potom, keď už budeš tu, odídeš k Bráne svetov. Nie si mŕtvy ani živý, preto to budeš mať ťažké. Živých to rovno prenesie do sveta živých. No teba... Teba to prevedie cez rôzne svety. A keď zdoláš aj túto prekážku, najťažšie bude zaujať niekoho vo svete živých. Potrebuješ niekoho, čije spomienky sú natoľko silné, aby ti otvorili priechod a ty si sa vrátil k životu. Spomienky sú veľmi silná a mocná zbraň. Dokážu toho naozaj veľa. Preto musia byť od niekoho, kto ťa naozaj pozná a má rád. Ak sa ti to podarí, budeš znova žiť." Otočila sa ku mne a slabo sa usmiala.

Wou... Nemal som slov. "Takže musím ísť k bráne. Prejsť až na jej koniec a potom nejako zaujať niekoho, čo ma privedie späť? Chápem to správne?" Zdvihol som obočie. "Áno. Chápeš to správne. Čím skôr pôjdeš, tým ľahšie to bude. Čím dlhšie tu si tým ťažšie to bude. V Bráne je veľa svetov a nie vždy musíš ísť všetkými, no vyberie ti na prechod tie najťažšie. A hlavne tam budeš vidieť veci, ktoré ťa budú desiť. Pokúsia sa ťa uhm.. zabiť. To by ťa poslalo znova do bludiska a prechod by si mal stále ťažší a ťažší. Je tu potom aj šanca, že ťa to už nepustí." Povedala to celkom vážne. Jej hlas bol pevný a veliteľský. Jej postoj a výraz tváre bol hodný vládcu. Vedela presne co mi hovorí.

"Ak sa chceš rozlúčiť s Telíriou, tak choď. Potom už bude neskoro." Jej výraz tváre trocha zmäkol. Snažila sa pôsobiť ako kráľovná, no vždy to bola hlavne mama, preto to pre ňu bolo teraz ťažké.

"Idem." Postavil som sa rovno pred ňu a objal ju. "Chýbala si mi, mama." Zašepkal som a pevne ju stisol. Objatie mi opätovala. "Aj ty mne, synček. A teraz už choď. Inak sa znova rozplačem." Ticho sa zasmiala. S úsmevom som sa od nej odtiahol. Dal som jej bozk na líce. "Ľúbim ťa, mama." Zašepkal som a odišiel.

Myslel som si, že budem Telíriu hľadať dlho a ani ju nakoniec nenájdem, no našiel som. Nejako som cítil, kde by mohla byť a bola.

Zaklopal som jej na dvere. Po tichom, ďalej, som vošiel dnu. "Ahoj." Pozdravil som ju a pomaly vošiel hlbšie do izby. Telíria sedela na posteli a pozerala do prázdna. Na tvári mala zaschnuté slzy, ku ktorým sa stále kotúľali ďalšie a ďalšie. Nepozdravila ma, nijako na moju prítomnosť nereagovala. Ani som nevedel, či vôbec vedela, že som tu.

Pomaly som došiel až k nej a opatrne si k nej prisadol. "Tel, sestrička.." Pohladil som ju po líci a zotrel jej slzy. Vtedy sa akoby prebrala z tranzu a pozrela na mňa. Jej tvár vystriedalo niekoľko emócií, no zastala pri hneve. "Ja nie som tvoja sestra!" Zakričala a mojou ruku surovo odbila. "Tel.." Začal som, no nedovolila mi pokračovať. "Nie! Buď ticho! Nehovor mi tak! Nie takto!" Znova sa rozplakala. Bolo mi jej ľúto. Aj na mňa to všetko malo dopad, no na Tel to muselo byť už priveľa.

Prisunul som sa k nej a objal ju. "Neplač, Tel. Som tu s tebou. Som pri tebe. Tak neplač. Ššš..." Snažil som sa ju upokojiť. Pevne ma obajala a tvár si zaborila do mojej hrude, kam ďalej plakala. Spolu sme spadli do perín, kde som ju pevne objímal a naďalej sa ju snažil upokojiť.

Po dlhej, veľmi dlhej dobe, sa konečne upokojila a prestala plakať. "Prepáč." Potiahla nosom. Zlatá. Taká bola. Zlatá a roztomilá. Moja malá sestrička. Usmial som sa na ňu a pohladil ju po líci, kde som jej zotrel slzy. "To nič, Tel. Som tu pre teba. U mňa sa môžeš vždy vyplakať, schovať, jednoducho som tu a k dispozícií." Pobozkal som ju na čelo. "Ďakujem, Trev." Objala ma a znova sa ku mne pritúlila.

Po chvíli som sa rozosmial. "Už znova si dávame prezývky. Skratky našich mien. Tel, Trev.. My musíme byť súrodenci." Povedal som so smiechom, čo dohnalo k smiechu aj Telíriu. "Máš pravdu. Čím viac som s tebou, tým viac si spomínam a vybavujem naše zážitky." Usmiala sa na mňa. Nedalo mi nepoätovať jej úsmev.

"Prišiel si sa rozlúčiť.. Je to tak, však?" Smutne sa opýtala a sklonila hlavu. Ticho som si povzdychol. "Bohužiaľ, je. No chcel som ťa hlavne skontrolovať." Povedal som popravde. "Na svoju malú sestričku si predsa musím dať pozor." Obaja sme sa zasmiali. "Ale vieš, že nie som až taká malá. Však?" Pozrela na mňa tak vážnym pohľadom, že som mal čo robiť, aby som sa nerozosmial. "Viem, Tel. No aj tak si ešte malá. A ja chcem byť tvoj veľký brat. Tak mi to nekaz." Povedal som smutne, na čo sa Tel rozosmiala.

"Dobre, braček. Ale ak chceš aby to tak bolo, tak vymysli, ako sa budeme stretávať po tom, čo sa vrátiš k živým." Smutne sa na mňa usmiala a sklonila hlavu. "Neboj, ja na niečo prídem." Povzbudivo som na ňu usmial. "To dúfam." Zašepkala potichu a znova sa ku mne pritúlila. Ako malé mača, ktoré sa skrýva pred svetom. Pobozkal som ju na čelo a pomaly uspal. Na dnes si poplakala už dosť. Potrebuje oddych. Veď spánok lieči a to jej psychika potrebuje. Potom som sám zatvoril oči a nechal sa unášať spánkom.

Aj ja som dúfal, že na niečo prídem. O svoju sestričku prísť určite nechcem.

<°>
Konečne nová časť...
😄😄😄
Nechápem, ako mi to môže v piatok tak dlho trvať...
😩😩😩
No nič..
Prejdem k niečomu veselšiemu
😊😊😊

ŠŤASTNÉ A VESELÉ VIANOCE
VÁM VŠETKÝM PRAJEM
😊💙😊

BOHATÉHO JEŽIŠKA, DOBREJ NÁLADY, LÁSKY, POKOJA V RODINE, VEĽA DOBRÉHO JEDLA, ZDRAVIA A ŠŤASTIA
💙😄💙

Ďakujem Vám za všetko
😄

Blue💙