I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

38.Spolu

"Wolfie, zlato... Vstávaj! Rýchlo!" Šepkal mi niekto do ucha. Zamurčala som a otočila sa na bok. Nechcelo sa mi vstávať a nemyslím, že existovala nejaká sila, ktorá by ma z tej postele vytiahla. "Dofrasa! Wolfie! Ihneď vylez! Valériu je cítiť na kilometre ďaleko!" Zakričal po mne hlas. Oh.. Ok. Zrejme existovala sila, ktorá ma dokázala dostať z postele.

Otvorila som oči a ihneď ich zatvorila. Trevis sa skláňal nado mnou. Zhlboka som sa nádychla a znova otvorila oči. "Ahoj." Zachrpela som. Smutne sa na mňa usmial. "Ahoj.." Zamrmlal a pobozkal ma. "Nerád ťa ťahám z postele, ale tu sme ako v pasci. Keď som povedal, že cítim Valériu, bola to pravda." Chytil ma za ruky a potiahol do sedu. Valéria. To nebolo dobré. Za oknom sa rozprestierala chladná noc. Príroda okolo nevydávala žiadne zvuky. Bolo to ticho ako pred búrkou. Smrteľné ticho.

Otočila som sa k Trevisovi a strachom naňho pozerala. "Aký máš teda plán?" Opýtala som sa ho, zatiaľ čo som vstávala z postele. "Odísť. Jednoducho ťa vezmem čo najďalej od nej." Povedal priamo a pevne, akoby si bol istý, že to dokáže. Zo skrine som si vyberala čisté veci, keď ku mne prišiel a objal ma. "Nedovolím, aby ti tá Suka ublížila. Aby ublížila vám." Zašepkal mi zozadu do ucha a pobozkal na spánok. Ako ma objímal, jeho ruky držal na mojom bruchu. Ach... Môj plán sa mu isto nebude páčiť.

"Trevis?" Opýtala som sa potichu a neisto. Otočila som sa mu v objatí čelom k nemu. Jeho smaragdové oči boli teraz chladné a neprístupné, no aj tak som v nich videla lásku a odhodlanosť ochrániť nás. "Nie!" Odsekol rázne. Zrejme vycítil, čo som mala v pláne. "No tak..." Povedala som naliehavo a objala ho rukami okolo krku. "Nie! To je moje posledné slovo! Nenechám ťa dobrovoľne sa zabiť! Ak si zabudla, raz si už mŕtva bola!" Trefa. Trafil priamo do čierneho. Ale to nemenilo nič na mojom rozhodnutí. Iba mi to dodalo odhodlanie.

Vystrčila som bradu. "Ak si zabudol, ešte stále nie si môj manžel!" Odsekla som mu nahnevane. "Nemáš právo mi rozkazovať! Teraz, ani nikdy potom!" Zdvihla som hlavu a pozrela mu do očí. Myslela som to smrteľne vážne. "Dofrasa, s tým! Si to najtvrdohlavejšie stvorenie, aké poznám! Ty si tvrdohlavosť povýšila na umenie!" Zavrčal a pritiahol si ma k sebe bližšie.

Ha! Už teraz som vedela, že som vyhrala. Premáhala som úsmev, ktorý sa mi dral na pery a radšej som sa k nemu pritúlila. Oprela som sa o jeho krk a dala mu tam pár letných bozkov. "No tak, Trevis... Prosím..." Zamrmlala som mu do krku a znova ho naňho pobozkala. Ticho zakňučal. "Ty budeš moja smrť, Wolfie." Zamrmlal a ja som sa ticho zasmiala. "Ja som tá posledná, ktorá by ti chcela ublížiť. Naopak. Ja ti chcem dopriať iba to najlepšie." Zubami som mu prešla po krku a potom sa mu zahryzla do ucha. Potichu zastonal.

Amira! Vďaka za ženské zbrane!

"Dobre. Sľúb mi ale, že keď to všetko skončí, odídeš so mnou niekam preč. Ďaleko od toho všetkého." Sklonil hlavu a pobozkal ma. Rukami mi prechádzal po chrbte a išiel stále nižšie a nižšie. Zdá sa, že nie som jediná, ktorá tu má nejaké zbrane. "Dobre. Sľubujem." Vydýchla som mu do pier. Toto som mu mohla sľúbiť veľmi ľahko. Na svete nie je nič iné, čo by som si želala radšej, než byť s Trevisom a dvojčatami. Určite bude rád, keď zistí, čo čakám. Pousmiala som sa.

"Mali by sme ísť. Cítim ju stále bližšie. Myslím, že ide priamo k nám." Otriasol sa a ja som prikývla. "Ale kam? To jej chceš ísť naproti?" Zdvihla som obočie a ticho sa zasmiala. "No... Áno." Prikývol a uškrnul sa. Povzdychla som si. "Dobre. Poď. Čím skôr to bude za nami, tým lepšie. Ale najprv sa prezlečiem." Usmiala som sa a vzala si veci. Bolo veľmi ťažké usmievať sa, keď som vedela, že je Valéria niekde tam vonku a ide si priamo po nás. Alebo skôr Trevisa, keďže ma prebodla a tie zranenia boli už na prvý pohľad smrteľné.

Išla som do kúpeľne, kde som na seba hodila čierne nohavice a čiernu košeľu s dlhým rukávom. K tomu som si vzala rovnako čierne vysoké topánky, ktoré som si zaviazovala dlhšie, než som si ich obúvala. Vlasy som si zaplietla do vrkoča, ktorý končil až pod mojom pásom. Rýchlo som si vzala dýku a pripla som si ju spolu s jej puzdrom na pás. Hneď potom som odišla za Trevisom.

"Môžeme ísť?" Prišiel ku mne a objal ma. Ruky si zopol za mojim chrbtom. "Áno." Prikývla som. "Keby bolo naozaj najhoršie, tak uteč. Myslím to naozaj. Si tehotná a stačí, že som o vás takmer prišiel úplne." Chytil ma za líca a naliehavo na mňa pozrel. Povzdychla som si. "Nenechám ťa samého. Nie napospas jej." Pokrútila som hlavou. "Wolfie..." Začal, no nedovolila som mu dokončiť vetu. "Ak to bude príliš nebezpečné, tak sa stiahnem. No prídem na spôsob, ako ti pomôcť. Sme v tom spolu." Usmiala som sa naňho. "Spolu." Zopakoval.