I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

25.Cesta Cez

Tí dvaja vojaci odišli a keď boli dostatočne ďaleko, Ruby si zložila na prsiach a začala podupkávať nohou. "Tak už vylez. Nemám na teba celý deň." Prehodila nezaujato. Ha! Ja som to hovorila. Hneď ma zbadala. Alebo skôr zacítila tou jej desivou schopnoťou. Amira! Povzdychla som si a mágiou sa dostala na zem. "Tá tvoja schopnosť ma desí." Priznala som, keď som sa postavila pred ňu. Naklonila hlavu na stranu a párkrát rýchlo zažmurkala. "Ty lietaš." Povedala. "Ty si si všimla." Široko som sa usmiala. "Nie je to vtipné, Wolf. Mohla si si ublížiť. Pre Amiru! Ako si sa vlastne dostala dole? Nehovor, že si skočila!" Rozzúrene na mňa pozrela. "Noo..." Zahryzla som si do pery a očami bežala z miesta na miesto. "Wolfie!" Zakričala po mne. "Mňa z teba raz porazí! Aspoň že vieš lietať." Pokrútila hlavou. "Ja som vlastne ani nevedela, že to dokážem." Zamyslela som sa. "Skočila som a dúfala, že nás nezabijem." Povedala som zamyslene. "WOLFIE!" Zakričala znova a ja som sa musela zasmiať. Vraždila ma pohľadom. "Prepáč." Pípla som.

"Och... Dobre. Poď už. Tu rozhodne nezostaneme. Ale musíš si dávať pozor, aby ťa nikto nezbadal. Takže si tú kapucňu daj na hlavu a oblúkom sa vyhýbaj Trevisovi." Povedala a chytila ma za ruku, aby sme mohli ísť. Keď som išla na ten balkón, vzala som si ešte bundu. Presne pre takýto prípad, keď sa budem musieť schovať. Ono sa to nezdá, ale zase tak hlúpa nie som.

"Ako ste vlastne pokročili?" Opýtala som sa cestou nevedno kam. Ruby si povzdychla. "Nijako. Valéria sa stále vyhráža a sem tam pošle niekoľkích upírov, no tích sa nám vždy podarí spacifikovať skôr, ako narobia nejakú väčšiu škodu." Mykla plecom a preskočila padnutý strom. "Počkaj. Ja to len tak nepreleziem." Vyšplhala som na kmeň stromu a sadla naň. Vyzeralo to, že ten strom niekto zhodil, vytrhol zo zeme. Nevyzerá to ako po búrke, keď vietor vytrháva stormy zo zeme. Otočila som sa k Ruby a zoskočila k nej. Ten strom bol mohutný, takže aj jeho kmeň bol dosť vysoko, aj keď ležal na zemi. Radšej som ani nechcela vedieť, čo ho vytrhlo.

"A... Čo Trevis?" Opýtala som sa s zahryzla si do pery. Ruby sa zasmiala. "Čakala som, kedy sa opýtaš." Povedala s úsmevom. "A?" Zdvihla som obočie. "No.... Najradšej by tam nabehol hneď a všetkých pozabíjal. Vadí mu, že to Valéria tak preťahuje. Inak keď sme sa rozprávali, tak sme sa zhodli, že je dobré, že tam nie si. Vraj by vtedy nemyslel na nič iné, než na teba a stále by sa p teba bál, tak ako ja. Iba s tým rozdielom, že ja sa bojím aj o to malé." Mykla plecom a usmiala sa na mňa.

Potom sme už boli ticho. Bojí sa o mňa. Je milé, že sa tak stará. Vlastne keby som si ho pamätala a milovala ho, nepustila by som ja jeho. Amira! Veď už raz umrel! Nedovolím, aby to všetko prežil znova. Aj keď ho nemilujem, za ten deň a pol, som si ho celkom obľúbila.

"A teraz sa ma drž. Na nikoho nepozeraj a nevzbudzuj pozornosť. Pre istotu si stiahni kapucňu viac do čela a pozeraj na zem. Veď ty vieš..." Zasmiala sa. Áno.. Viem. Byť nenápadná, nie je pre mňa nič nové. S Ruby sme sa takto často vytrácali v noci z hradu. Boli sme mladšie a nemali sme dovolené odchádzať samé a ešte k tomu v noci.

Došli sme na miesto, kde bolo zopár stanov a jedno vyhradené miesto pri čiernom stane, ktorý bol otvorený a bolo vidno dnu. Vonku, kde bol spravený prístrešok z látky stanu, boli najmenej traja kováči, ktorí sa starali o zbrane. Tam si mohli dať vojaci opraviť, nabrúsiť či spraviť svoje meče. V stane boli všetky potrebné veci, ktoré sú potrebné k tvorbe mečov. Jednoducho povedané, bola to prenosná kováčska dielňa. Vojaci mali svoju zbroj z hradu, no aj tak je lepšie, keď si ju dajú skontrolovať, tie meče nemuseli byť udržiavané už roky. Veď posledná vojna, do ktorej sa zapojili, bola pred sto rokmi, keď to zaokrúhlim.

V troch zvyšných stanoch, ktoré boli červené, boli zdravotníci, ktorí sa starali o zranených. Prekvapilo ma, keď som videla, že v tých stanoch už nejaký vojaci sú.

"Koľký sú zranený?" Opýtala som sa potichu, aby ma nepočul nikto iný, než Ruby. Povzdychla si a rukou si počuchala spánky. "No.." Trpko sa zasmiala. "Valéria je naozaj číslo. Máme zranených najmenej tridsať vojakov a... Najmenej pätnástich mŕtvych. A to iba od rána. A koľko je? Ani dvanásť!" Zavrčala. Prekvapene som na ňu pozrela.

"Ale veď... Vravela si, že to máte pod kontrolou." Zamračila som sa na ňu. Pod kontrolou predsa neznamená, že ti zabíjajú vojakov.

"Teraz už áno. Predtým ale nie. Zasiahla nás nepripravených. Ale Trevis to zvládol. Pod jeho velením sa ich podarilo zahnať preč a k tomu tak, aby nám nespôsobili žiadne škody. Vlastne to zvládli takmer sami. Myslím Trevisa s Aurelom a Felixom. Aj ten prišiel." Usmiala sa na mňa. "Tvoj brat je naozaj dobrý. A je jedno čo robí." Zahryzla si do pery a pozrela nevedno kam.

"Hm... Vo vzduchu je cítiť lásku." Zasmiala som sa a Ruby očervenela. "Kušuj!" Zavrčala na mňa. "Smola.. Konečne si si niekto našla. A teraz myslím normálneho. Nie tích idiotov." Odfrkla som si. Znova zavrčala a zamračila sa na mňa. "Neboli idioti." Zložila si ruky na hrudi. "Ale boli." Uškrnula som sa. "Nie!" Odvrkla. "Áno.." Zasmiala som sa.

A takto sme sa hádali, až pokým sme nedošli na miesto, odkiaľ bol dobrý výhľad na miesto, kde nás údajne už päťkrát napadli. V diaľke bolo vidno ich základňu, ktorá bola naozaj veľká. S Ruby sme boli na nejakom vyššom kopci, kde bol vysoký strom, na ktorom bola rozhľadňa. Bola zabezpečená kúzlom, takže nás oni vidieť nemohli. Našťastie.