I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

14.Pomoc?

"Pomoc? Akú pomoc?" Trhla som hlavou k Aurelovi, ktorý stál len niekoľko metrov odo mňa. Na to telo som sa už nedokázala dlhšie pozerať. Vzbudzovalo vo mne neznáme pocity, o ktorých som v tejto chvíli bála. Vyzeral akoby len spal, no moje vnútro mi našepkávalo, že je už dávno mŕtvy. Aurel sa trocha rozpačito poškrabal vzadu na krku a pozrel na zem. Odkašľal si, akoby si ešte dodával odvahu. "Potrebujeme, aby si ho priviedla naspäť." Povedal. Prišiel mi trocha nesvoj. Nervózne mi pozrel do očí a čakal na moju reakciu. Podľa jeho pohľadu usudzujem, že by som mala povedať nejakú námietku, vysmiať ho alebo urobiť niečo podobné. Ale prečo? Cítila som, že to musím urobiť. Že ho viem priviesť iba ja. Bolo to tak správne. Vraveli to dokonca aj tie hlasy.

"Dobre." Odpovedala som jednoducho a pokojne. Tak ako mňa nevyviedla zmieri jeho odpoveď, tak veľmi ho vyviedla z mieri moja odpoveď. Prekvapene na mňa pozeral, strnulý v pohybe. Prekvapenie z neho bolo cítiť ako aj z Rhenesis a Viktora, ktorý sa ako prvý spamätal a obdaril ma úprimným a milým úsmevom. Možno by som mu ten úsmev opätovala, no jeho nedávny výbuch na chodbe ma presvedčil, aby som si naňho dávala dobrý pozor.

"No... Keď.. keď nám teda pomôžeš, mali by sme vymyslieť spôsob, ako ho privedieš späť." Povedal Aurel zahanbene. "Vy ste ešte na nič neprišli?" Neodpustila som si. "Tak pardon, ale my máme aj iné veci na práci, než hľadať spôsob ako oživiť môjho syna. Som kráľ a Rhenisis je kráľovná. Riadime kráľovstvá a snažíme sa vyhnúť vojne." Odpovedal kráľ upírov so zamračeným pohľadom, ktorý by vo mne mal vyvolať strach a nepokoj. No mnou to ani nepohlo. V poslednej dobe som bola až príliš chladná. Nespoznávala som samú seba. No nejakým zvráteným spôsobom, sa mi páčilo byť takou odmeranou a chladnou. Robilo ma to dominantou, nedosiahnuteľnou a nebojácnou. Jediné, čo ma prekvapilo bolo to, že ten muž, ktorý tam ležal bol jeho syn a bol mŕtvy. To ma v podstate aj pobúrilo. Rozhnevalo. Ved je to jeho syn, pre Amiru! "Tým chcete povedať, že vám je váš syn ukradnutý?! Beriete ho ako len príťaž?! To si hovoríte otec?! Dokonca kráľ?!" Zakričala som pohoršene. Niečo ma na tom chlapovi príliš iritovalo, štvalo. "To hovorí tá pravá. Jeho snú....." Nedokončil to. Aurel ho stopol v tú nejnevhdnejšiu chvíľu. Jeho čo? Podľa všetkého, to bola narážka na mňa. A neskutočne ma vytáčalo, keď vedel niečo, čo ja nie.

"Obaja! Už dosť!" Zavrčal Aurel výhražne, no hovoril to najmä k Viktorovi. Áno, Viktor. On si u mňa jednoducho rešpekt nezíska. To má už dávno stratené. Pousmiala som sa. Bez mihnutia oka by som ho poslala preč. No teraz je dôležitým spojencom a musí to tak aj ostať. Viktor zaťal päste a s veľkým sebazaprením spravil krok vzad. Milé...

"A len tak mimochodom, viem, ako ho vrátiť. Som s Mighty spojený, takže viem význam jej snov." Uistil nás. Zdvihla som obočie. To myslí vážne? Vie o mojich snoch? Vie dokonca aj ich význam? To nemôžem mať žiadne súkromie? Čo ak by sa mi snívalo o niečom, o čom by nesmel vedieť. Čo by nebolo ako pre môjho brata vhodné vedieť.

"Ako?" Vložila sa do toho Rhenesis, ktorá ma odpútala od mojich myšlienok. A zrejme spravila dobre. Asi nebol práve vhodný čas rozoberať moje sny a predstavy. A hlavne sa opýtala na podstatnú otázku, na ktorú bolo treba poznať odpoveď. "To vás už trápiť nemusí. Myslím, že by o tom mala aj tak vedieť iba Mighty. Je dosť, že som sa to dozvedel ja. No keď je ale v takej bezvýchodiskovej situácii, jej podvedomie samo vyhľadá to moje. Musela si to všetko niečím spustiť." Pozrel na mňa spýtavým pohľadom. Odkašľala som si. "No... Vlastne.... ja som tu už bola, iba som si odtiaľ nič nepamätala. Aj keď... Jediné čo som si naozaj pamätala, keď som sa ocitla pred tými dverami bolo to, že som cítila silnú mágiu, ktorá ma tu obklopovala. Aj teraz to tu cítim. Nie tak silno, no cítim." Povedala som popravde. Všetci traja na mňa prekvapene pozreli. No najväčší šok, bol v Aurelovej tvári.