I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

39.Aké Sladké

"Nemám z toho dobrý pocit." Zamrmlala som, keď sme sa predierali lesom. Išlo sme už zopár minút, možno aj pol hodinu. Stale sme na nikoho nenarazili. Bolo tu ticho. Až priveľké. Nikde žiaden živý tvor. Ani len vietor nefukal. Jediné zvuky sme vydávali my s Trevisom, keď sme išli lesom.

"Ani ja, ale chcem to už mať čo najskôr za sebou a hlavne, aby to skončilo dobre." Pomohol mi prejsť cez kmeň stromu, ktorý tu ležal. Niekdy sa stane, že sa tadiaľ preženú silné búrky, ktoré lámu stromy. Našťastie ti môjmu malému domčeku nijako neublížilo. Nemôžem si na búrky sťažovať ešte z jedného, hlavného dôvodu. Keby nebolo búrok, Trevis a jeho priatelia by nikdy neprišli ku mne. Tá búrka ich naviedla priamo k môjmu malému domu. Takže mám búrky vlastne rada.

Bola som dosť zamyslená a nebyť toho, že ma Trevis drží za ruku, spadla by som. A to dosť nepekne. "Dávaj si trocha pozor. Si tehotná." Povedal Trevis naštvane. Pretočila som očami. "Veď dávam..." Zamrmlala som. Odkedy Trevis vedel, že som tehotná, bol priveľmi ochranársky, starostlivý a prehnane pozorný. Nechcela som si sťažovať, ale čo je veľa, to je veľa. "Ale nie dostatočne." Zavrčal.

Ihneď som zastala a vytrhla sa mu zo zovretia. Vzdorovito som mu pozrela do očí. "Chceš sa so mnou hádať?!" Opýtala som sa naštvane a dala si ruky v bok. Zvrchu na mňa pozrel. "Na to nemáme čas!" Odbil ma a otočil sa. "Nemáme čas? Fajn! Tak sa nebudeme rozprávať vôbec!" Zakričala som. Viem, že to bolo detinské, ale už som nemala nervy. Bola som naozaj rozčúlená a vystrašená. Toto všetko mala na svedomí Valéria. A to ma vytáčalo ešte viac.

Trevis sa ku mne naspäť otočil. "To nemôžeš myslieť vážne." Povedal posmešne. Zdvihla som obočie a bola ticho. "Bože... Ty to myslíš vážne." Pokrútil hlavou a vošiel si rukami do vlasov. "Dobre." Povedal po chvíli. "Poďme. Valéria nám to nezničí. To jej nedovolím." Povedal to ako hotovú vec. Prišiel ku mne, chytil ma za ruku a potiahol. Bola to preňho vybavená vec. Čo povedal, to platilo. Pretočila som očami a uškrnula sa.

Zastala som a potiahla som ho za ruku k sebe. "Čo zase?" Opýtal sa nevrlo. Prišla som úplne k nemu, postavila sa na špičky a objala ho okolo krku. Potiahla som si ho nižšie k sebe a pobozkala. Ihneď spolupracoval. No jasné. Toto nikdy neodmietne. "Prepáč, Wolfie.." Zamrmlal mi do pier. "Nechcel som byť tak protivný." Objal ma pritiahol k sebe. "Iba mám o vás strach." Pobozkal ma na líce a ja som sa usmiala. "Už niečo povieš?" Opýtal sa ma a pozrel mi do očí. Potichu som sa zasmiala. "Milujem ťa." Zašepkala som mu do pier a znova pobozkala. Toto bola dokonalá chvíľa. Ibaže nič netrvá večne.

"Ah... Pozrime. Aké sladké." Ozvala sa Valéria. Môj tep sa zrýchlil na maximum. Trevis ma ihneď skryl vo svojom objatí a pevne držal pri sebe. Zavrčal. Rukami som ho pevne objímala a v pästiach držala jeho košeľu.

"Ah... Pozrime, chodiaca mŕtvola." Odbil ju Trevis. Valéria sa piskľavo zasmiala. "Ak sa náhodou nemýlim a ja sa nikdy nemýlim." Uškrnula sa. "Aj vy dvaja ste boli mŕtvy." Víťazne sa uškrnula. "Skoro by som bola zabudla, tí vaši dvaja bastardi umreli tiež." Zdvihla hlavu a pohŕdavo sa na nás pozrela. Stihla som sa otočiť čelom k nej, takže ma Trevis držal iba okolo pása. "Aké to je, stratiť dieťa? Musí to byť pre teba veľmi ťažké..." Hrane si povzdychla. "Pamätám si, aké to bolo, keď som o dieťa prišla ja. Ach... Na mne to už vtedy bolo aj dokonca vidieť. Ale ani zo nezabránilo tvojej matke vraziť mi dýku do brucha a vziať si môjho milenca." V očiach sa jej zaleskol hnev.

Bola som prekvapená, že to vôbec povedala. "Mrzí ma to." Povedala som potichu. Myslela som to vážne. Mrzelo ma, že to takto dopadlo. Moja mama jej to malé nemusela vziať. Ale najskôr spravila niečo, čo ju k tomu donútilo. Oh.. Jasné. Chcela s mojim otcom vziať vec, ktorú strážili. Tá vec je prísne tajne strážená a vedieť o nej môžu iba strážcovia.

"Ah!" Machla rukou. "Už je to jedno. Vlastne smrťou toho malého som získala väčšiu moc a tak podobne. Jediné čo teraz ale potrebujem, si ty. Ty a tvoje chutnučké telo. Priznám sa, že mi bude trvať, kým si na nové telo zvyknem. Ale nevadí. Nejakí to predsa zvládnem. No... Aj keď d je pravda, že si mohla byť vyššia. A mať ako sa hovorí, väčšie prednosti. Ale s tá nevinná tvárička dokáže urobiť zázraky. Veď sa pozri. Získala si si Trevisa." Uchechtla sa a prezrela si ma.

Zalapala som po dychu. "Nikdy ju nedostaneš!" Zavrčal Trevis a stisol ma pevnejšie. "Ha!" Zasmiala sa. "Nemôžete ma poraziť! Som nesmrteľná!" Smiala sa. Prehodila si svoje dlhé blond vlasy dozadu a uškrnula sa. "A teba, Trevis, zabijem tiež. Hneď potom aj ostatných. Už mi nikto nebude stáť v ceste. Nikto!" Zakričala po ňom a ja som sa zamračila.

"To ti ale nedovolím!" Povedala som rozhodne. Ona nevedela, že viem spôsob, ako sa jej zbaviť. A to veľmi rýchlo a efektívne. Oh... Už sa neviem dočkať, kedy bude po všetkom. "Prepáč, drahá, ale ja si nepýtam povolenie. Ja si tvoje telo jednoducho zoberiem a ostatných zabijem." Povedala mi to ako malému dieťaťu a nevinne zažmurkala.

Zaťala som päste. Asi jej najprv zlomím nos a tak ju pošlem do pekla! "Ja ti ani nevravím, že sa máš pýtať! Jednoducho ťa.. Ako si to nazvala?" Opýtala som sa a zatvárila sa, že premýšľam. "Už viem. Zabijem." Uškrnula som sa tentokrát ja a zdvihla hore hlavu. Nenechám sa ňou zastrašiť. A keď nehrá fér ona, nebudem ani ja. Neistota jej prebleskla očami. No ako rýchlo to prišlo, tak rýchlo to aj odišlo.

"To nedokážeš." Povedala nakoniec, no už si nebola taká istá. "Ale áno, dokážem." Povedala som rozhodne. Zbavím sa jej raz a navždy. A už nikto ju nikdy nezavolá späť. Amira! Iba blázon by niečo také urobil. Možno je mocná, ale nebezpečná a šialená. Viem, že jej moji rodičia ublížili, ale ani to ju neospravedlňuje. "Nie!" Zakričala zrazu a nás s Trevisom odhodilo dobrých desať metrov dozadu. Zastavili nás až stromy. Našťastie som do stromu udrela chrbtom, nie bruchom. Trevis bol odo mňa iba pár metrov. Spamätal sa skôr ako ja. "Nikdy nebudeš mať ani len možnosť, dostať sa ku mne dostatočne blizko." Zavrčala mi Valéria blízko pri uchu..