I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

1.Posledný- Večný- Milujúci-Trevis.

Trevis

Bežali sme naozaj rýchlo, keď Wolfie prestala vládať. Jej dych bol príliš rýchly a ja som ho počul oveľa hlasnejšie. Jej srdce rýchlo narážalo do jej hrudného koša, div si neprerazilo cestu von. "Trevis." Dostala zo seba priškrtene. Hneď som zastavil a otočil som sa k nej. "Prepáč." Vzal som ju na ruky a pevne som si ju k sebe pritisol. "Prepáč mi to." Pobozkal som ju do vlasov a bežal som ďalej, ako najrýchlejšie som vedel. Musí byť v poriadku. Dostanem ju do bezpečia za každú cenu.

"Kde je ten Aurel? Mohol som ťa už dávno odniesť domov, ak by som vedel, že je on v bezpečí." Povedal som pomedzi zuby. Mal som naňho nervy. Mal dať vedieť, či je v poriadku alebo nie. Teraz sa musím starať aj oňho. "Ja neviem. Naše spojenie sa prerušilo." Povedala potichu. "Dobre. To nič. Odnesiem ťa tam a potom pôjdem pohľadať jeho, ak sa neukáže." Usmial sa na ňu. Potom som ju rýchlo pobozkal. "Pevne sa ma drž." Povedal som a hneď na to som za rozbehol ešte rýchlejšie. Lámem rekordy.

Išiel som naozaj rýchlo, preto ma neprekvapilo, keď si tvár zaborila do môjho krku, čo bolo príjemné, aj keď je táto situácia príliš zlá. Jej vlasy viali za nami, ako ohnivá pripomienka mojej rýchlosti.

Po nejakej dobe, som konečne zastavil. Pred sebou som videl ten istý domček, na ktorý sme s Ashom a Felixom narazili. Bolo to tu ďaleko od všetkých. Bolo tu ticho, kľud a pokoj. A tá nádherná príroda okolo, by sa dala prirovnať k Wolfie, aj keď jej nesiahala ani po päty.

Wolfie som položil na zem až v jej dome. "Chvíľu počkáme a keď nepríde, idem poňho. Dobre?" Zdvihol som jej hlavu za bradu a slabo som sa na ňu usmial. "Dobre." Súhlasila so mnou, a opätovala mi úsmev.

V obývačke sme sedeli už najmenej desať minút. "Kde toľko je?!" Zamrmlal som a postavil som sa. Začal som chodiť po izbe, bol som nervózny. "Trevis...." Povedala potichu. Zastal som a otočil som sa k Wolfie. "On príde." Povedala som presviedčajúcim hlasom. Radšej som iba prikývol a sklonil hlavu. "Vieš, oni nás istý čas sledovali, keď sme sme išli. Preto som potom tak zrýchlil. Možno sú už niekde blízko tvojho domu a čakajú, kedy sem vtrhnú. Alebo chytili Aurela. Je tak veľa možností a ani jedna nie je dobrá." Vošiel som si rukou do vlasov, za ktoré som následne zaťahal.

"No tak. Nemysli tak negatívne. Aurel sem určite príde a na niko cestou nenarazí." Postavila sa a prešla až ku mne. Potom sa postavila na špičky a dala mi bozk na líce, ktorý ma prinútil k úsmevu, keď zrazu udreli vchodové dvere. Ihneď som postavil Wolfie za seba a s vysunutými tesákmi som započal bojový postoj. Príliš ma rozptýlila.

No žiaden boj sa nekonal. Našťastie. Dnu prišiel Aurel, ktorý ledva polapal dych. "Aurel!" Wolfie k nemu ihneď bežala a hodila sa mu okolo krku. Boli takto spolu celkom dlho a zrejme by ho ešte stále drtila v objatí, keby som k nej neprišiel a nedal jej ruku na chrbát. Musel som sa zasmiať. Boli ako naozajstný súrodenci. Akoby sa poznali roky, nie pár dní.

"Čo sa vlastne stalo?" Opýtala sa Wolfie Aurela, keď sme už sedeli na gauči. "Boli tam tí traja z rána. Nejako som ich omráčil a potom som sa pokúsil premiestniť k tebe. No bola si odo mňa ďaleko, takže som si najprv trocha pobežal." Odpovedal jej. "No dobre. Ja vezmem tú knihu a môžeme ísť, no budeme si musieť dávať pozor." Postavila sa a prešla k polici, ktorá zaberala jednu stranu steny, smerom doľava od krbu.

S knihou v ruke, ktorú chvíľu hľadala, si sadla k Aurelovi. "Mám ju." Široko sa na nás usmiala. "To dobre. Teraz sa potrebuješ naučiť, ako ju zmenšiť a uložiť do prívesku, aby ju nikto nespoznal." Povedal s úsmevom Aurel. Wolfie vyvalila oči. "To sa mám ako naučiť?" Prekvapene zažmurkala. Aurel pretočil očami a ukázal na knihu. "Všetko máš vo vnútri." Povedal a ďalej sa venoval mne. "To si mi teda pomohol." Zamrmlala.