I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

12.Viktor

Kto by čakal, že to dopadne nakoniec takto?

Keď sme s Ruby prišli za Aurelom na miesto, kde sme sa mali stretnúť, Ruby mi už stihla vymenovať a kompletne odísť všetky druhy smrti, z ktorých si môžem vybrať. A bol to naozaj dlhý zoznam.

No keď sa tí dvaja uvideli, ostali na seba pozerať. Ani jedn z nich sa nepohol. Ruby sčervenala a zahryzla si do pery. Aurel sa žiarivo usmial a ako prvý sa odvážil spraviť krok. Prišiel až k Ruby a predstavil sa. Pobozkal ju na chrbát ruky a Ruby sa zachichotala. Potom ma už kompletne ignorovali. Odišli sa prejsť Dračou záhradou.

Ja som sa zatiaľ vrátila do hradu. Cestou som sa hrala s prsteňom na ruke. Bol môj únik. Nepamätala som si, odkiaľ som ho mala. Aj keď... Rada by som vedela, odkiaľ alebo skôr od koho, ho mám. Bol nádherný a naozaj sa mi páčil. Bol biely, no bolo to zlato. Ako biely kryštál, tak aj biele zlato. Bolo zvláštne, že to takto pasovalo. No páčilo sa mi to. V strede toho prsteňa bol krvavo červený kryštal, ktorý tomu dodával nádych magickosti. Takejto farby mal byť, keď jeho nositeľ pociťuje k niekomu lásku. No ja som nikoho nemilovala, takže musel byť pokazený. Magická formula, ktorá ho robila takým akým mal byť, už zrejme nefungovala. Asi to nebolo večné kúzlo.

Bola som tým prsteňom tak zaujatá, že som nedávala pozor a do niekoho narazila.

"Prepáčte." Začala som sa hneď ospravedlňovať, vysokému, staršiemu, svalnatému, dobre stavanému mužovi, s hnedými vlasmi a modrými očami.

"Nič sa nestalo. No pre istotu by ste už nabudúce mali dávať lepší pozor." Pousmial sa na mňa.

Az keď som ho počula, uvedomila som si, kto to bol. Bol to ten chlap z noci, ktorý sa rozprával s Rhenesis a mojimi bratmi. Viktor. Valériin manžel. "Uhm... Dobre. Budem." Zakoktala som. Vykoľajilo ma moje zistenie. Zastrčila som si vlasy za ucho a chcela sa už rozlúčiť, no moju ruku mi ihneď chytil a stiahol k sebe.

"Odkiaľ ho máš?!" Jeho postoj sa zmenil. Jeho hlasu už nebol tak milý a prívetivý. Teraz bol chladný a rozzúrený. Jednou rukou ma držal za zápästie a tou druhou mi išiel stiahnuť prsteň z prsta.

"Hej!" Hneď som zakričala. Toto si predsa nemôže dovolovať. Chcela som si vytrhnúť ruku z jeho zovretia, no bol príliš silný.

"Odkiaľ! Ho! Máš!?" Zavrčal na mňa a pozrel mi do očí. Jeho oči už neboli modré. Boli červené. A čo čakať? Veď je to upír. Odporné krvilačné monštrum, ktoré iba zabíja a ubližuje iným. Nechápem, ako Tigi, ktorá je vlkodlak, s jedným z nich chodí.

"Neviem! A aj tak.. Je to moja vec! Pustite ma!" Pre zmenu som teraz kričala ja. Čo si to dofrasa, dovoľuje??!

"Ako si to nemôžeš pamätať?! Zásnubný prsteň sa nedáva iba tak!" Zakričal po mne a ja som ostala zarazene stáť.

"Zásnubný?" Pozrela som na prsteň a zamračila sa. Veď ja nie som zasnúbená, ako potom môžem mať zásnubný prsteň?

Pustil ma a prezrel si ma. "Si... Wolfie?" Opýtal sa už pokojnejšie. Aj jeho tvár už vyzerala pokojne, no v jeho očiach mal stále červené škvrny.

"Áno." Odpovedala som stroho. Čo viac dodať? "Prečo? Čo sa tak pýtate? Viete, že to čo ste spravili je nevhodné? To, že ste kráľ vám nedáva právo na všetko!" Rozohnila som sa. Čo si o sebe dofrasa, myslí?!

"Ospravedlňujem sa. Moje správanie sa, bolo neadekvátne. Uznávam, že som prekročil hranice. No ako by ste reagovali vy, keby ste boli na mojom mieste? Máte na ruke zásnubný prsteň mojej nebohej manželky, ktorý patril môjmu synovi." Začal hovoriť no ja som bola úplne mimo.

"Fajn... ja som sa stratila už pri tej manželke." Povedala som a zatvárila sa dosť nechápavo a stratene. Vážne som bola mimo.

"To nič. Vlastne mám o tom zakázané hovoriť, takže... Mrzí ma, ak som vám nejako ublížil. Ak ma ospravedlnite, teraz už musím ísť. Aj tak už meškám." Venoval mi slabý, no úprimný úsmev a zmizol. Upíri a tá ich rýchlosť. Pretočia som očami. Ale aj tak ma to nežerie tak, ako to, že sa so mnou o tom nemôže rozprávať. Vraj to má zakázané. Už ma naozaj hnevá, že som stále mimo a neviem o čom je reč.

Išla som do svojej izby. Cestou ma znova lákalo poschodie, ktoré bolo nado mnou. Tá izba, z ktorej si nič nepamätám, má akoby volala. Neviem prečo, no zadalo sa mi to. Aj keď... Bola plná mágie, cítila som to. Tak možno... Naozaj možno... Ma tá izba skutočne volala dnu. No pre tentokrát som to nechala tak a išla rovno k sebe do izby.

Hneď ako sa za mnou zatvorili dvere a mágiou som ich zamkla, zhodila som zo seba šaty a vyzula sa. O poriadok sa stará mágia, ktorá to uprace. Preto som išla rovno k posteli a natiahla na seba čiernu košeľu, ktorú som tu mala. Nebola moja, to som vedela. Mala som v izbe viac mužských vecí, než len túto košeľu. Vedela som, že nie je ani jedného z mojich bratov. Ale akého ďalšieho chlapa mohla byť? Vlastne mi zo bolo úplne jedno. Bola naozaj príjemná a na dotyk veľmi pohodlná.

Odišla som do kúpeľne, kde som sa umyla a rozčesala si svoje dlhé biele vlasy. Ak by som ich pred spaním nečesala, ráno by som ich už nerozčesala. Takto som išla naspäť do izby a zaľahla do obrovskej mekäkkej postele.

Keď som tak ležala, znova na mňa prišiel pocit, že som sama. Že mi niekto alebo niečo chýba. Neznášala som to. Nevedela som prísť na to, čo to je. Uh... Ako vždy mi trvalo viac než hodinu, kým som zaspala.

No moje sny boli túto noc naozaj zvláštne. Počula som hlasy, ktoré som nevedela nikam zaradiť. Prekrikovali sa jeden cez druhý a boli ako ozvena jeden druhého.

"Poď k nám!"

"Príď sem!"

"Pomôž mu!"

"Pomôž nám!"

"No tak, Wolfie!"

"Wolfie!"

"Príď sem! Príď!"

"Pomôž nám! Pomôž!"

"Pomôže jemu!"

"Vezmi ho späť!"

"Vráť ho! Vezmi! Rýchlo!"

"No tak, Wolfie!"

"Rýchlo, rýchlo, rýchlo,...."