I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

3.Čože?!

Trevis

"Mama?"

Nemohol som tomu uveriť. Tak dlho som ju nevidel a teraz bola tu. Rovno predo mnou. Vyzerala presne tak ako som si ju pamätal. Dlhé čierne vlasy mala zapletené do zložitého vrkoča. Na tvári mala milý úsmev a v rovnako zelených očiach ako mám ja, mala iskričky, ktoré som podedil po nej. Na hlave mala zlatú korunu s čiernym drahokamom v strede. Jej postoj sa zhodoval s jej sebavedomosťou a eleganciou. Bola to rodená kráľovná.

"Synak." Milo sa na mňa usmiala a pristúpila bližšie. Otočila sa na Telíriu. "Ďakujem, že si ho priviedla." Povedala s vľúdnym úsmevom. "No. Nie je za čo... Len nech si nezvyká, že ho budem ťahať z pazúrov smrti. Teda... Obrazne povedané." Zachichotala sa a mne s mamou trhliny kútiky úst. Naozaj zlatá. Ten jej detský pohľad a jemný hlások... Bola ešte dieťa. Keď som sa pozrel späť na mamu, zistil som, že nás oboch sleduje. "Ach, Trevis. Som tak rada, že si tu." Povedala a objala ma. Pevne ma drvila v objatí a odmietala ma pustiť. No nesťažoval som si. S radosťou som jej objatie opätoval. Sú to predsa roky.

Keď sme sa od seba odtrhli, s mamou a Telíriu sme prešli do nejakej miestnosti s veľkým stolom, za ktorý sme si sadli. S Telíriou sme si vymieňali kradmé pohľady a potichu sa uškŕňali.

"Takže. Ako si vlastne zomrel?" Opýtala sa ma mama. Pozrel som na svoju zakrvavenú košeľu. "No...  Povedal by som, že to bola rana do srdca." Prstom som si vošiel do dieri po rane, ktorú nebolo vidno cez látku košele. Keď Telíria zbadala, že si viem strčiť prsty do rany, ihneď sa ozvala. "Aj ja chcem! Môžem? Prosím?" Pribehla ku mne a sadla si vedľa mňa. Zasmial som sa a nechal ju, nech robí čo chce. Jedným prstom mi vošla do rany zpredu a druhým na druhej ruke, zo zadu. "Paráda." Povedala úžaslo. Uškrnul som sa.

"Prestaňte vy dvaja. Toto je tak typické. Ste jeden horší ako druhý. Takýto ste neboli, ani keď ste boli deti." Rozhoršovala sa mama. Zdvihol som obočie a pozrel na ňu. Telíria vytiahla prsty z mojej obojstrannej rany a pozrela na mamu. "Prepáč." Kňukla potichu a ja som mal potrebu chrániť ju, schovať v svojom náručí. Akoby mi čítala myšlienky, schúlila sa pri mne. Objal som ju a pohladil po vlasoch. Prišlo mi to tak povedomé. Akoby som to už niekedy robil.

"Deti... Ach... Tak ťažko sa mi to hovorí." Povzdychla si mama. Deti..  To oslovenie vo mne vyvolávalo spomienky, ktoré som nevedel uchytiť. Radšej som sa venoval mame a Telírii, než svojim hmlistým spomienkam. Telíria sa pozrela na mamu a povzbudivo sa usmiala, tak ako aj ja. "No dobre teda." Naberala odvahu. "Skôr než prejdeme k veci, chcem, aby ste vedeli pravdu." Smutne sa usmiala.

Telíria sa odo mňa odtiahla a pozrela na mamu. "Pravdu?" Opýtali sme sa naraz. Obom nám trdlo kútikmi úst. "Pravdu, deti, pravdu." Povzdychla si, no pokračovala ďalej. "Vy dvaja.. Ste súrodenci. Brat a sestra. Ja...  Telíria, som tvoja skutočná mama." Povedala a sklonila hlavu. Nikdy neskláňala hlavu. Ona bola jednoducho tá, ktorá sa držala za každú cenu. No najprv som musel predýchať prvotný šok, rovnako ako Telíria, sediaca vedľa mňa.

Ako je možné, že mám sestru? Alebo skôr, prečo si ju nepamätám? Prečo? Tento drobný detský živel má byť moja malá sestrička? To preto mi boli jej oči také povedomé? Preto ju chcem tak veľmi chrániť? Bože...

"Čože?!" Vykríkla rozrušene. Brala to zrejme ťažšie ako ja. "Áno, zlatko. Je to tvoj brat." Smutne prikývla hlavou a v očiach mala niečo netypické, nereálne a mýtické. Slzy. Ona plakala. Ona! Moja mama, ktorá je kráľovná mŕtvych. Tá, ktorá by mala mať srdce z ľadu. "Mama..." Chcel som ju nejako upokojiť. Ale ako?

"To nič Trevis. Zaslúžim si, aj keby ste už so mnou nechceli prehovoriť. To čo som spravila, bolo odo mňa odporné. Hnusné a sebecké. Nikdy som vás nemala rozdeliť. Veď ste bez seba nevedeli stráviť ani jeden deň. A ja som vás od seba odtrhla. Každý z vás žil v inom svete. Každý z vás je iného druhu. Nemala som to robiť, no musela som. Verte, že ak by bolo iné riešenie, nespravila by som to. Tak isto, ako ste sa vy museli rozdeliť, som musela v tvojom svete Trevis, zomrieť. Aj keď nie naozaj, no musela som. Ty si vlastne jediný z tamtého sveta, čo to vie. Čo vie, že žijem. Že som kráľovná mŕtvych." Utrela si slzy, ktoré jej stekali po tvári.

"A aký je ten dôvod? A prečo si ho nepamätám?!" Udrela po stole rukou. Telíria je niekedy naozaj ohnivá. Aj keď neviem, ako to viem. Asi si len pamätám pocity. Alebo tak nejak. "Och, deti. Keby ste vedeli, ako veľmi ma to mrzí. No odpoveď je Valéria. Zviedla vášho otca. Alebo skôr začarovala. Preto som musela odísť. A Telíria bola ešte malá. Nemohla som ju nechať jej. A ty Trevis, ty si bol silný. Vždy si taký bol. Nenechal si sa ňou ovplyvniť a niekto ju musel kontrolovať. Aj keď ti vždy tak veľmi ublížila." Poslednú vetu zavrčala.

Hej... To má pravdu. Ublížila. A koľkokrát. "A prečo si ho nepamätám?!" Telíria znova zvýšila hlas. Musel som sa pousmiať. Som rád, že je mojou sestrou práve ona. "Pretože som vám vaše spomienky zablokovala. Máte ich, no neviete sa k ním dostať. Telíria ich máva ako sny a ty Trevis, netuším. Vy upíri neviete zaspať tak, aby sa vám niečo snívalo. Preto zrejme len vnímaš pocity z minulosti." A mala pravdu. Mne sa nič nesníva. Tak ako všetkým upírom.

"No áno. Tie pocity tu sú. Najradšej by som Telíriu zabalil do svojho objatia a chránil." Mykol som plecom. Mama sa usmiala a Telíria na mňa pozrela prázdnym pohľadom. Aha. Ona to vnímala inak. "Nie! Toto je len hlúpy žart! My dvaja nie sme súrodenci. Nie sme si nič!" Zavrčala a odišla preč. Jednoducho sa postavila a odišla. Len tak. Ja som len mohol sledovať prázdne miesto, ktoré po nej ostalo.

"Nič si z toho nerob. Ono ju to prejde. Vieš, vždy keď mala sen o tebe, chcela aby si bol skutočný a bol jej ozajstný brat. A teraz to nevie spracovať. A ani sa jej nečudujem. Som príšerná matka. Takto rozdeliť deti." Povzdychla si a prešla si rukami po lícach. Chcela sa zbaviť sĺz.

"Si dobrá matka. Ja to chápem. Takže to neľutuj. A teraz by sme mohli prejsť k veci, kvôli ktorej sme sem prišli." Usmial som sa. Nebol som s tým všetkým zmierený, no vedel som to prijať. Veď aj Wolfie si prešla niečím podobným. A teraz sú s Aurelom nerozlučná dvojka. Možno raz taký budeme aj my s Telíriou. No to je zrejme ešte ďaleko.

"Ďakujem, Trevis. Ty si si aj napriek tomu, že si upír, vedel vždy aspoň čiastočne zachovať chladnú hlavu. No Telíria... Ona má v sebe iba trocha upírich génov a už sa nevie krotiť. No len pri výbuchoch. Inak je to milé stvorenie. Je ako ja. Vládkyňa mŕtvych. I ty máš v sebe tieto gény. Preto nie si mŕtvy. Aj keď pre tentokrát ti musela Telíria pomôcť z bludiska." Slabo sa usmiala.

"Aha. No dobre. Už to naozaj nemusíme zdržiavať. Takže..." Chcel som ísť za Telíriou. "Iste." Povedala mama a konečne sme vyriešili to, čo bolo treba.