I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

31.Starý Trevis Je Späť

Trevis

"Idem do toho." Povedal som Telírii. Tá sa na mňa usmiala a chytila moju ruku. "Polož jej ju na srdce." Povedala a ja som urobil, čo kázala. Pod rukou som cítil krv. Jej krv. Už tak som bol celý od jej krvi, ale nemal som ju na sebe toľko, čo teraz. Prekryla moju ruku tou svojou. "Dobre. Teraz na ňu iba mysli. Na všetko. Veď vieš... Spomienky sú to najsilnejšie." Povzudivo sa na mňa usmiala a potom pozrela na Wolfie.

Mám na ňu myslieť?

Nič zložité.

Ako prvé čo mi napadlo, bolo naše prvé stretnutie.

Stála priamo predo mnou a hneď som bol ňou uchvátený. Mala na sebe iba dlhšiu bielu košeľu, ktorá toho veľa nezakrývala a v ruke držala dýku. Dlhé krvavo červené vlasy jej lemovali tvár a zvýrazňovali jej modro zelené oči, ktoré si nás skúmavo prezerali. Už vtedy mi prišla neskutočne nádherná. Ibaže som bol hlupák a obral nás mojim správaním o čas. Mohli sme byť spolu už skôr.

Ako ďalšia spomienka, bola chvíľa, keď som prvýkrát počul jej smiech.

Wolfie kľačala pri Tigi a na niečom sa smiala. Mala nádherný smiech. Nútilo ma to usmievať sa. Jej oči sa pri tom smiali spolu s jej perami. Mala úprimný a skutočný smiech. Nie ako dievčatá, ktoré poznám. Tie sa smiali nasilu a falošne. A Wolfie pri tom vyzerala neskutočne zlato. Bola pekná a nevinná. A ja som bol to najhoršie čo mohla stretnúť.

Ďalšia spomienka, ktorá mi prebehla mysľou, bola tá, kde som ju zachránil pred pádom z menšieho útesu.

Wolfie išla za mnou a určite niečo vymýšľala, pretože mala na tvári zamyslený výraz. V rukách niesla kopec palíc a bol zázrak, že jej žiadna nevypadla a sama pri tom nespadla. Asi som to zakríkol, pretože sa jej zrazu pošmykla noha. Už-už letela dole, keď som ju chytil. Pomohol som jej, ale bol som stále príliš veľký hlupák, aby som bol ticho. Musel som sa ozvať a podpichnúť ju. Vtedy som bol prvýkrát tak blízko pri nej a hlavne som ju držal. Jednu ruku som mal okolo jej pása a druhu na jej boku. Pri tom som ju tlačil k sebe, ak by mala tendenciu odtlačiť ma a zletieť dolu útesom, ktorý bol za ňou.

Ďalšia spomienka bola ako som s ňou čakal u Rudolfa v jeho dome, kým jej prinesú protijed.

Pomaly som otvoril dvere od izby, kde bola Wolfie, aby som ju nezobudil. Zatvoril som za sebou ešte tichšie a prešiel k jej posteli. Vyzerala tak krehko, nevinne a zraniteľne. Mal som potrebu chrániť ju, čo bola úplne opačná potreba, ako keď som ju prvýkrát uvidel. Mala červené líca a pootvorené pery. Vyzerala nádherne, aj keď práve umierala. Potom, som prišiel na to, že má horúčku a už neviem presne ako, no rozhodol som sa jej horúčku zraziť. Nemal som ale pri sebe žiadne veci a ani studenú vodu. Preto som si k nej ľahol objal okolo pása, pritiahol si jej chrbát na moju hruď a pre istotu nás aj prikryl. Jej hlava ležala na mojej ruke a ja som tú svoju oprel o jej krk. Tak krásne voňala, ale nemohol som sa nechať ovládnuť túžbou po jej krvi. Aj tá najmenšia strata, by ju teraz mohla zabiť. Zaťal som päste a ešte viac si ju k sebe pritiahol. Bola tak drobná. A aj keď som si to nechcel priznať, perfektne zapadla. Ona zapadla vždy. Mať ju v náručí, bolo pre mňa v tú chvíľu to najlepšie, aj keď sa mi nepáčili okolnosti.

Po tejto spomienke som si spomenul na náš bozk.

Wolfie ležala podo mnou a vrtela sa. Moja odpoveď bála okamžité zavrčanie. Prezeral som sú jej tvár a zastavil sa na jej očiach. Čo si neuvedomuje, čo so mnou robí? A... Bože... Mohol som ju stratiť. Chýbalo tak málo... "Prepáč." Povedal som  skôr ako stihla nejako reagovať boli moje pery pricapené na tých jej. Bola v šoku. Nijako nereagovala, ale nevadilo mi to. Toto bolo aj tak viac, než som si mohol kedy želať.

Moje pery boli na tých jej najviac tri sekundy, takže aj preto nestihla reagovať inak, než len ležať a ani sa nepohnúť. Zapozeral som sa jej m do očí a znovu zaútočil na jej pery. Tentokrát to bolo iné, dravé a nenásytné. Nemohol som si pomôcť. Chcel som, túžil som potom, aby spolupracovala. Potom zrazu začala spolupracovať. Bolo to perfektné, ibaže som vedel, že je to voči nej nefér Keď som sa odtiahol, slabo zakňučala a prišlo mi to nesmierne sladké.

"Priprav sa Trevis. Už to bude... Hlavne sa tomu Nebráň." Povedala Telíria. Nebrániť sa? Čomu?

A zrazu to prišlo. Obrovská bolesť, ktorá sídlila v mojej hlave a srdci. Vykríkol som a zatvoril oči. Chcel som aby to prestalo. Mal som pocit, že to ide od Wolfie. Chcel som sa odtiahnuť, ale Telíria mi ruku na jej srdci držala naozaj pevne. Ak by som stál, určite by som sa zrútil k zemi. Takáto bolesť.. Bolo to príšerné. Iba sílila a sílila.. A zrazu... Nič. Prestalo to. Cítil som sa dezorientovane a v hlave sa mi točilo. Bol to naozaj nanič pocit.

"Hotovo Trevis. Zavládol si to." Počul som Telíriu. Čo som zvládol? Otvoril som oči a... Podo mnou ležalo červenovlasé dievča, ktoré pozeralo priamo na mňa. Ruku som mal položenú na mieste, kde má srdce. Odtiahol som sa a pozrel pred seba. Telíria si ma pozorne prezerala.

"Čo?" Opýtal som sa. Všetci okolo na nás pozerali akoby videli ducha. "Podarilo sa to. Priviedol si ju naspäť. Som na teba hrdá." Usmiala sa na mňa Tel a ja som sa zamračil. "Okej..." Netušil som o čom je reč. Povzdychla si. "No jasné. Ja som zabudla... Nevieš čo sa stalo.." Povedala utrápene.

"Trevis?" Opýtalo sa ma dievča, ktoré ešte stále ležalo pri mne. Pozrel som na ňu a prezrel si ju. Nevyzerala zle. Ale nebola môj typ. Bola príliš nevinná a sladká. Zdvihol som obočie a ona sa pomaly posadila. Ruky si položila na svoje brucho a roztrasene sa nádychla. "Oni.... Oni sú..." Nemohla to seba dostať zmysluplnú vetu. Pretočil som očami. "Tak už sa vykokci." Povedal som otrávene a ona na mňa ublížene pozrela.

Preboha, ženská! Veď som ti nezjedol večeru!

"Prepáč, Wolfie. Ale na to, som prislabá." Povedala Telíria a sklonila hlavu. Červenovlasé dievča zalapalo po dychu a... Rozplakalo sa. Objala sa rukami okolo brucha a nohy si pritiahla k sebe.

"Ja padám. Nechápem, čo tu riešite. Ale... Zbohom." Postavil som sa a chcel odísť, no zastavila ma ruka ma mojom pleci. "Nikam nejdeš, Trevis." Povedala pevne Telíria. "Tel... Si moja sestra ale.... Neudržíš ma tu." Pozrel som na ňu. Zavrčala. "Keď si ma už zavolal, budeš so mnou." Povedala a ja som pokrútil hlavou. "Maj sa krpec." Povedal som a otočil som sa na odchod. Skočila mi na chrbát a len tak tak som ju chytil. "Preboha, Tel! Už nemáme šesť." Zasmial som sa a ona ma objala okolo krku. "To mi je fuk. Ty teraz ostaneš so mnou. A keďže ja ostanem s Wolfie, budeš tu aj ty." Povedala rozhodne a ja som nemohol protestovať.

Keď som sa pozrel na Telíriu cez plece, zbadal som poloobra, ako vzal to červenovlasé dievča na ruky a pevne ju objal. Telíria zoskočila z môjho chrbta a chytila ma za ruku. "Sľub mi, že nespravíš žiadnu hlúposť." Pozrela na mňa vážne. "Čo napríklad." Uškrnul som sa. "Trevis..." Objala ma a hlavu si oprela o moju hruď. Moja malá sestrička... Vždy dostane čo chce.. "Dobre. Sľubujem..." Povedal som a ešte raz sa pozrel na červenovlasé dievča, ktoré na mňa smutne pozeralo. Keď si všimla, že na ňu pozerám, sklonila hlavu k zemi.