I AM WOLFIE: WE ARE DEAD ||3. ✔

23.Možno Spomienky Nebudú Treba

Posledné dni bolo pre mňa veľmi ťažké zaspať. No keď bol pri mne Trevis, zaspala som takmer okamžite. Spánok ma k sebe stiahol príliš rýchlo. No nesťažovala som si. Naopak. Bola som za to rada. Hlavne keď sa mi snívalo o mne a Trevisovi. Možno to boli spomienky, neviem to určite, ale hlavné je, že som nás videla spolu. Boli sme v mojom malom dome. Pozorovala som ho, ako niečo varí v mojej malej kuchyni. Bol to naozaj dobrý výhľad. No potom otvoril ústa a už to išlo. Mala som pocit, že som sa s ním hádala často. Bolo zaujímavé sledovať nás.

Po tomto útržku však nastala tma. Všetko zmizlo. Žiadne ďalšie spomienky už neboli, čo ma mrzelo, ale na druhú stranu som bola aj celkom rada. Ak by som si spomenula, musela by som mu povedať, že som tehotná. A to by som nezvládla. Nie teraz.

V posteli som sa zobudila sama. Sadla som si a rozhliadla sa po izbe. Trevisa som nevidela nikde. Dvere od balkóna boli zatvorené a záclony zatiahnuté. Rukou som si prešla cez vlasy a prehodila si ich do zadu. Boli fakt dlhé a padali mi do očí. Keď som sa ako tak spamätala zo spánku, prišlo mi znova nevoľno. Na toto si nikdy nezvyknem. Nie vždy mi je zle. Moja mágia sa snaží podobné situácie zničiť. Vyhnúť sa im. No nie vždy to zvládne. Ako aj teraz. Musela som vstať z postele a odísť do kúpeľne.

Do izby som sa vrátila umytá a učesaná. Po vrkoči boli moje vlasy ešte viac kučeravé a nepodajné. Práve teraz mali svoju vlastnú hlavu, preto som ich nechala tak a prešla k skrini, odkiaľ som si vzala čierne nohavice a tričko. V podstate som mala na sebe čierne úplne všetko. Iba moje vlasy boli biele a oči zeleno-modré.

Až keď som bola oblečená a prichystaná vyjsť z izby, som so všimla biely papier, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Keďže som takmer hneď potom, čo som sa zobudila bežala do kúpeľne, nevšimla som si ho. Preto som si ho vzala do ruky a prečítala.

Dobré ráno, Wolfie.
Dúfam, že si sa vyspala dobre, pretože ja áno...
Bohužiaľ som musel ísť a nemal som to srdce zobudiť ťa, keď si tak roztomilo spala...
Valéria však zobudila všetkých ostatných... Asi ju prešla nálada čakať. Rozhodla sa konať a ja som sa zároveň rozhodol ísť do boja s prvým oddielom. Chcem sa k tebe vrátiť čo najskôr, takže ju musíme čo najskôr.. Premôcť..... I keď by som ju rád poslal na druhý svet, zrejme ju budem musieť ušetriť, keďže by mala byť súdená podľa zákona... Ale kto vie..
Ty si zatiaľ niekam sadni, vezmi si nejakú knihu a oddychuj a večer ma čakaj s teplou večerou.. Ber to tak, že som išiel pracovať hah...
Milujem ťa, Wolfie.. Keby sa čokoľvek stalo, pamätaj na to.
PS: Vidíme sa večer.
PSS: Hovoríš zo sna.

Musela som sa usmievať. On bol jednoducho dokonalý. Toto bolo od neho milé. Tak veľmi som si chcela spomenúť. Veď kto by nechcel? Trevis sa správal ako dokonalý chlap. Aj keď ním určite nebol. Nikto predsa nie je dokonalý.... Ale ach Amira! Takýmto tempom sa doňho zamilujem skôr ako si spomeniem. Rukou som si pohladila brucho. To malé má šťastie. Bude mať toho najlepšieho otca. Musela som sa usmiať.

Úsmev mi však dlho nevydržal. Amira! Veď vonku zúri vojna a ja sedím v izbe! Ihneď som sa postavila. Papier som položila naspäť na nočný stolík a bežala som k dverám. Bola som poriadne hladná, no to išlo teraz bokom. Musela som nájsť niekoho, kto ma oboznámi so situáciou. Bežala som hneď do prijímacej siene, kde by nikto mohol byť. Ale nemala som to šťastie. Nebolo tam ani jednej živej duše.

Zbrojovňa! No jasné! Tá je však takmer až na samom spodku hradu. Fu... Toľko schodov..

Do zbrojovne som sa dovalila ako veľká voda. Otvorila som dvere, vpadla dnu a lapala po dychu. Tu bolo zase až priveľa ľudí. Všetci si brali zbroj a bežali preč. Krik a buchot ťažkých mečov sa rozliehal po celej miestnosti. Takýchto zbrojovní tu bolo viac, no táto najväčšia z nich bola hlavná.

Môj cieľ bol jednoduchý. Nájsť veliteľa, ktorý riadi vojská. Alebo aspoň stratéga, alebo radcu. Jednoducho niekoho, kto bude mať presné a pravdivé informácie.

Musela som sa dostať cez masu ľudí, ktorí tu boli. "Prepáčte.." Snažila som sa nejako dostať na druhú stranu miestnosti. "S dovolením." Zamračila som sa. Bolo to ešte zložitejšie ako som čakala, no nakoniec som sa dostala k cieľu. A hneď nato som zbadala veliteľa, ktorý s niekým hovoril. Počkala som si, kým bude sám a potom som šla za ním. Nechcela som riskovať, aby si ma niekto všimol. Takto som bola neviditeľná a to mi vyhovovalo. Chcela som ísť bojovať, no ak by si ma všimli, určite by ma nepustili. Ruby je totižto veľmi presvedčivá.