Two Is Better Than One ✔️

DEVÄŤ

Vykríkla som. Môj krik rozbil okná na aute. Bolelo to. Príliš to bolelo. No nie až tak, ako to, že som mala pravdu. Celý čas mu išlo iba o moju krv. A ja hlúpa, som sa nechala nachytať, že by som mohla mať konečne kamaráta. Cítila som, ako sa zdvihol vietor. Blížila sa búrka, ktorú som nechtiac vyvolala. Nevedela som ju kontrolovať, nie to zastaviť ju.

Zamračil som sa a keď už bola slabá nasilu z nej vytiahol tesáky. Hodil som ju do auta na zadné sedadlá a rýchlo si sadol za volant. Zamkol som všade dvere, aby náhodou nevyskočila. Naštartoval som auto a išiel som ako zbesilý čo najrýchlejšie preč.

Bola som slabá, no nie až tak, aby som mu nemohla zastaviť motor.

Zavrčal som, keď mi skapal motor.,,Ty si snáď koleduješ o to, aby som ťa zabil!" Zakričal som na ňu úplne naštvane. Akoby jej nestačilo, že mi zničila okná! Vyzerá to tak, že budem musieť svoje zlatko opustiť.

Zatvorila som oči. "Veď aj tak to urobíš..." Zamrmlala som.

Uchechtol som sa.,,Vieš. Pôvodne som ti nechcel ani ublížiť, ale prinútila si ma! Ty si chcela ublížiť mne!" Vystúpil som z auta a zabuchol za sebou. Vylomil som jedny zadné dvere, pretože som zabudol na to, že som ich zamkol a vďaka mojej sile som ich odhodil do lesa.,,Okamžite vylez!"

"Nie." Povedala som rázne a odsunula sa od neho čo najďalej, aj keď ma pri tom trocha zabolel krk, takže som sykla bolesťou.

,,Fajn" Chytil som jej nohy a potiahol ju k sebe.

"Nie!" Vystrašene som vykríkla. Nechcela som ďalšiu bolesť. Už nie. Vonku sa čoraz viac schýľovalo k búrke. Silný vietor, blesky, hromy....

Povzdychol som si. Musím sa upokojiť. Toto niesom ja. Hlavne kľud. Pritiahol som si ju k sebe a naklonil sa k jej krku.

"Nie.. prosím, už nie." Plakala som.

Oblízal som jej ranu na krku, aby ju nebolela. Potom som sa odtiahol. Pozrel som na ňu. Prišlo mi jej zrazu tak ľúto. Bože, čo som jej to spravil? Vytiahol som ju von na jej nohy a vzal ju na ruky. Upírskou rýchlosťou som ju odniesol k sebe domov. Trvalo to dosť dlho. Dom som za nami zamkol a ju odniesol do mojej spálne. Pozeral som na ňu, keď som ju pustil a čakal čo urobí.

Ticho som plakala a pozorovala ho pomedzi slzy. Čo chce spraviť?

Prstami som si vošiel do vlasov. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol.,,Keď ťa pustím, povieš niekomu, čo sa stalo?" Pozrel som na ňu.

Sklonila som hlavu. Mám mu klamať, alebo povedať pravdu?

,,Hm.. Beriem to ako áno" Povzdychol som si a kľakol si pred ňu ako sedela na posteli. Pozrel som jej do očí.,,Prepáč." Povedal som.

Privrela som oči. To sa mi ospravedlňuje za to, čo urobil, alebo len urobí?

Vstal som.,,Viem, že mi to pravdepodobne nikdy neodpustíš. Je mi to ľúto" Otočil som sa a odchádzal z izby.

"Môžem.. Môžem ísť, prosím, domov?" Opýtala som sa ho s malou dušičkou.

Povzdychol som si, no neotáčal sa.,,Ak to nikomu nepovieš, samozrejme"

"A ak poviem?" Pípla som. Chcela som ísť domov.

,,Nie"

"Prosím." Znova som sa rozplakala. Chcela som ísť domov. A keď prídem domov, Andy ma bude spovedať.

,,Je mi ľúto" Odišiel som z izby. Môže sa kľudne voľne pohybovať, ale z tohto domu ju nepustím.

Ľúto?! Nech si tu ľútosť strčí vie kam. S plačom som zaspala. V tú noc, bola v meste najväčšia búrka, aká tu kedy bola.

Celú noc som presedel v kuchyni a rozmýšľal som. Možno by som ju mal zabiť. Neviem, čo s ňou urobím.

Ráno som sa prebrala s poriadnou bolesťou hlavy. Čo mám robiť? S povzdychom som si sadla a spustila nohy na zem. Pomalým krokom, som prešla k dverám. Na moje prekvapenie, neboli zamknuté.

Spravil som jej raňajky, keby chcela jesť a stále som sedel na tom istom mieste.

Pomaly som išla po schodoch. Bolelo ma úplne všetko. Z tej búrky som bola poriadne unavená. Vyčerpala ma až príliš.

Počul som ako ide sem. Aspoň jej doprajem pokoj, keď už som jej spôsobil toľko zlého. Vstal som a išiel do obývačky.

S bolestivým stonom, som si sadla na stoličku. Nevládala som ísť ďalej.

Bol som na seba naštvaný za včerajšok.

Predo mnou bol tanier s jedlom. Bola som naozaj hladná, no neodvážila som sa vziať si z toho niečo.

Zavolal som Anne, že dnes robí pravdepodobne odber sama. Vážne sa mi tam nechcelo ísť. No a navyše ohľadom Mad. Ona bude pravdepodobne nezvestná z čoho vzídu len problémy.

Neviem akým zázrakom, som prešla do obývačky. Oprela som sa o stenu a pozerala na Damiena.

Zložil som telefón a otočil som sa. Zbadal som Madison.

Zahryzla som si do pery. Musím sa odtiaľto nejako dostať. Aj tak... Andy ma už určite hľadá.