Two Is Better Than One ✔️

OSEMNÁSŤ

Povdzychol som si.,,Fajn.. Som si istý, že to kúzlo platí aj obojstranne, takže.. Idem zabíjať" Usmial som sa a postavil sa.

Zavrčala som naňho a keď sa postavil, skočila som mu na chrbát.

,,Hm.. Som rád, že to chceš vidieť aj ty" Chytil som ju za nohy a už som bežal do mesta upírskou rýchlosťou.

"Neurobíš to." Povedala som. Viem si spôsobiť bolesť, takže ak sa o niečo pokúsi, bude to ľutovať.

,,Že nie? Sleduj" Zhodil som ju z môjho chrbta na nohy a vzal som sebe nejakého človeka, ktorého som držal pod krkom. Cítil som strach. Strach z toho, že mu ublížim. Až potom mi došlo, že to nieje môj pocit. Je jej. Zavrčal som.

"Nedávaš mi inú možnosť." Povzdychla som si a zatvorila oči. Prstom som si prešla po krku. Pri dotyku mojho prsta a krku, som pocítila ostrú bolesť, ktorá má zhodila z nôh na zem.

Sykol som a padol na kolená. Čo to malo byť? Človek ušiel.

"Vidíš? Nedovolím ti ubližovať." Dostala som zo seba bolestne.

,,Čo si to spravila.. Zastav to" Chytil som si krk.

Zatvorila som oči a bolesť vyhnala preč. Toto je možné, iba ak si bolesť spôsobím sama.

Vydýchol som si.,,Prečo cítiš tak hrozné pocity?"

"To je prekliatie mágov. Niektorý sa so životom nevedia vysporiadať."

,,Ako to myslíš?" Postavil som sa a podišiel k nej. Podal som jej ruku.

S jeho pomocou som sa postavila. "Ako sa to hovorí? S veľkou mocou, prichádzajú aj veľké povinnosti. Tak nejako to je aj u nás. Až na to, že namiesto povinností, prichádzajú nočné mory, bolesť, strach, osamelosť a všetko to ostatné, čo cítim."

,,To je hrozné" Najmä keď to musím cítiť aj ja.

Mykla som plecom. "Naučila som sa s tým žiť."

,,Mám hroznú potrebu zabíjať a ubližovať!" Silno som si zaťahal vlasy.

Prišla som k nemu a objala ho. Pokúsila som sa mu dať všetky svoje dobré pocity.

Svet somnou akoby zatočil. Prestal som mať tú potrebu a začal som cítiť. Dobré veci. Pritiahol som si ju ešte bližšie a objal ju.,,Ďakujem" Povedal som. Cítil som sa už normálne. Akoby už nebol spln. Ktorý však bol. A k tomu som hlavne ľutoval, čo som jej spravil. Tak moc až ma to štvalo a mal som chuť si ublížiť. Ale viem, že by som ublížil aj jej.

Slabo som sa usmiala. Asi to pomohlo.

,,Tak mi to prepáč" Sotva som zvládal pocity jedného, čo už len dvoch. Cítil som aj ako sa ona cíti. Aj ju to trocha trápilo.

"Nechaj to teraz tak. Máme iný problém." Zahryzla som si do pery.

,,To je?" Pozrel som na ňu, keď sme sa pustili.

"Neviem to kúzlo zvrátiť." Povedala som nervózne a zahanbene sklonila hlavu.

,,Ou.. Tak to je zlé" Objal som ju.,,Aspoň vieš, že som pri tebe. A budem aj keď nebudem môcť. Len pre istotu" Zachechtol som sa.

Zdvihla som k nemu hlavu. "Ešte pred chvíľou si ma chcel zabiť." Pripomenula som mu.

Nadýchol som sa.,,Uhm.. To je fakt.. Ale žiješ.. No nie? A na svoju obranu. Nebol som to tak kompletne ja.. Nad mojou podstatou prebral kontrolu mesiac. Spln. A ty si mi zabránila zabiť ďalších ľudí" Povzdychol som si.

"Pôjdeme už domov? Začína mi byť zima."

Radšej sa vyhla téme.,,Hm.. Ale kde je domov?" Povedal som si pre seba.

"To je fakt. Ja sa sťahujem tak často, že už domov nemám nikde." Povzdychla som si.

,,Domov, je tam kde sú osoby, na ktorých ti záleží. Nieje to dom" Vzal som ju na ruky.,,Takže.. K tebe?"

"Ku mne." Zasmiala som sa. "Vieš, Andy je častejšie mimo, než so mnou...." Oprela som si hlavu o jeho plece.

,,Ten ma asi zabije, keď ma uvidí" Povedal som a za chvíľu sme boli u nej. Zložil som ju v obývačke na gauč.

"Asi áno." Zasmiala som sa. "Ale neboj, nedovolím mu to."

,,Máš pravdu.. Dokiaľ sme prepojený, ani sa ma nedotkne" Zasmial som sa.

"Hmm.." ľahla som si na gauči.

Sadol som si vedľa nej na zem a premýšľal.

Zatvorila som oči.

Vnútri som sa cítil dosť zničene po dnešku.

Pomaly som zaspala.

Postavil som sa a vzal ju na ruky. Odniesol som ju do spálne a položil na posteľ. Zakryl som ju. Záves cez rozbité sklo som pretiahol, aby sem moc nefúkalo a ľahol som si k nej.

Cítila som, že som na svojej posteli, no neriešila som to a spala som ďalej.

Pritiahol som si ju k sebe do objatia a zatvoril som oči.