Two Is Better Than One ✔️

DESAŤ

Pozeral som na ňu. Zdvihol som obočie.

"Nechaj ma odísť."

,,Nemôžem.. Povieš o mne.."

"Vieš kto som. Tak prečo ti to tak vadí?" Bola som už zúfalá

,,Pretože nechcem, aby si o mne niekomu povedala. Hocikto by si mohol sprotiviť to, že v meste žije upír a ja sa nechcem znova sťahovať. Toto mesto mám rád"

"Andy by to nespravil. Je to môj brat. Takže tiež nie je človek. Prosím, pusť ma preč." Vzlykla som.

,,Nemôžem.. Povieš mu to!" Povzdychol som si. Bolo mi hrozne, že som jej to zakazoval, ale nebudem nič riskovať.

"A ako ti to ublíži?! Nijako! Iba sa znova budeme sťahovať. Aspoň bude mať konečne dôvod, odísť!" Zakričala som pomedzi vzlyky.

Podišiel som k nej a chytil ju za ramená. Povzdychol som si.,,Dúfam, že si časom na náš spoločný pobyt zvykneš"

Vytrhla som sa mu. "To v žiadnom prípade. Ja s tebou nebudem!"

,,Fajn.. Máš len dve možnosti.. Umrieť. Alebo byť tu" Zdvihol som obočie.

"Nie...Nie, nie...." Vošla som si rukami do vlasov a po stene sa skĺzla dolu.
'Andy, pomôž mi prosím.' Skúsila som poslať myšlienku Andymu, dúfajúc, že ma takto rýchlejšie nájde.

,,Och bože dievča" Kľakol som si pre ňu.,,Som tá najhoršia vec, čo ťa mohla stretnúť, čo?"

"Bolo to aj horšie." Rukou som si zotrela slzy.

,,No, napríklad?"

"S Andym v podstate celý život utekáme. Vždy nás chcel niekto zabiť. No nemyslela som si, že ma zabije niekto, komu som tak naivne uverila, že sa chce so mnou priateliť." Sklonila som hlavu.

Pozrel som mimo.,,Ja ťa nechcem zabiť"

"Tak ma pusť domov."

,,Ak sľúbiš, že o mne nepovieš" Sklopil som zrak.

"Aj keby som to nepovedala, Andy to bude vedieť. Najskôr to vie už aj teraz."

,,Akoto?" Zamračil som sa.

"On... je starší mág, než ja. Vie toho oveľa viac."

,,Takže už o mne vie?" Zdvihol som obočie.

"Zrejme." Prikývla som.

,,Fajn.. Ešte raz.. Prepáč mi za všetko" Povedal som a sadol som si vedľa nej.,,Na" Vytiahol som z vrecka kľúč a podal jej ho. Hlavu som si oprel o stenu.

Kľúč som opatrne chytila. Neisto som naňho pozrela. "Môžem... Môžem naozaj odísť? Nerobíš si zo mňa iba srandu?" Neisto som naňho pozrela.

,,Áno, Môžeš odísť. Kľúč môžeš nechať v zámku. Niekedy si ho vezmem.. Ahoj" Povedal som a ani som na ňu nepozrel.

"Takže... toto je zrejme zbohom, keďže sa budem určite sťahovať." Povedala som potichu a sklonila hlavu. "Zbohom." Postavila som sa a pomocou steny, som prešla až k dverám.

,,Prečo sa sťahovať? Nesťahuj sa"

"Ublížil si mi." Zašepkala som a srčila kľúč do zámku.

,,Ja viem.. Ale nemusíš sa sťahovať. Už ma pravdepodobne aj tak nikdy neuvidíš"

"Nie je to na mne."

,,Tak tvojho brata presvedč"

Pokrútila som hlavou. "Zbohom." Povedala som a odišla.

Silno som si chytil vlasy. Toto som nechcel.

Veľmi pomaly a neisto, som sa po dlhej dobe, dostala domov.

Jedlo, ktoré som jej spravil som zahodil do koša a išiel som za Annou. Snáď bude ešte doma.

Keď sa Andy presvedčil, že som v akom takom poriadku, prikázal mi zbaliť sa. Potom ma stálo veľa síl, presvedčiť ho, aby Damiena nezabil. Pomocou mágie sme zabalili aj zvyšné veci a nasadli do auta. Tak veľmi som chcela konečne žiť normálny život. Mať priateľov. Dokončiť si školu. No nič z toho mi nikdy nebolo súdené. Navždy budem sama. Bez šance na normálny život. A bez školy, ktorú som tak veľmi chcela dokončiť.

Celý deň som strávil s Annou a akoby to nestačilo, pohádali sme sa. S ňou sa hádam často.

V aute som zaspala.

Ďalšiu noc som zas nevedel zaspať. Zničil som Madison život.

Andy ma zobudil, až keď zaparkoval pred naším novým domom. Bez slova som odišla dnu a vybalila sa.

Na druhý deň ráno som konečne zaspal.

Ľahla som si na posteľ a odmietala Andyho prítomnosť. Prečo mi musel tak veľmi ublížiť?

Zobudil som sa až niekedy pred večerom. Potrebujem krv. Vstal som a otvoril chladničku. Už dlho som nič nejedol, takže som vypil rovno tri sáčky.

Odmietla som chodiť naďalej do školy. Veď načo mi to bude? To čo mi treba, sa viem naučiť aj sama.

Nudil som sa. Môj život zas začína opadať. Potrebujem niekoho. Vstal som a išiel von. Snáď si nájdem nejakú kamošku, kamaráta.. Podobne..

Potrebovala som odovzdať nejaké papiere na moju starú školu. Preto som sa tam vrátila.

Po ceste som stretol ľudí. Všetci boli rovnakí. V tomto svete chamtiví. Žiadne dobro.

Išla som zo školy. Oficiálne som doštudovala. Andy ich musel asi nejako ovplyvniť. Inak si to neviem predstaviť. Mám skončenú školu, ktorú som tak veľmi chcela dokončiť. Nedávala som pozor a do niekoho som vrazila. Bude to nepríjemný dopad.

Niekto do mňa vrazil ako som išiel po námestí. Hneď som tú osobu zachytil. Až potom som si všimol, kto to je. Pomaly som ju zdvihol.,,To si sa vždy rozhodla do mňa naraziť?" Prižmúril som na ňu oči.