Two Is Better Than One ✔️

ŠTYRIDSAŤŠTYRI

Rukami som si vošiel do vlasov.,,To si musí robiť srandu! Majú palubu, na ktorej niesom jediný upír a on povie toto? Ako to tu všetci majú zvládnuť? Ako to tu všetci ľudia a iné bytosti majú prežiť? Musím odísť.. Hneď.. Inak niekomu ublížim" Vstal som a ponáhľal sa do našej izby. Napil som sa vody a dúfal som, že mi to pomôže. Nepomohlo. Samozrejme, že nie. Moje oči boli červené. Potrebujem krv!

"Damien.. prosím, upokoj sa. Niečo vymyslíme." Prišla som k nemu. Stál predo mnou, no bol ku mne otočený chrbtom.

,,Čo chceš vymyslieť?" Snažil som sa zhlboka dýchať. Nemala by byť pri mne. Nemala.

"Niečo." Sklonila som hlavu.

,,Madison.. Choď.. Ublížim ti" Zaťal som päste.

"Nenechám ťa samého. A ak už máš niekomu ublížiť, tak radšej mne, než niekomu inému." Zašepkala som.

Otočil som sa k nej. Rýchlo som dýchal a vraždil ju mojimi červenými očami.,,Choď" Povedal som chrapľavým hlasom.

Pootvorila som pery. Nemohla som. Stála som na mieste ako prikovaná.

Pomaly som sa k nej priblížil.,,Už je neskoro" Povedal som a šialene sa usmial, pričom mi musela zbadať ostré tesáky.

Zatvorila som oči a čakala.

Odhrnul som jej vlasy z krku a prstom prešiel po jej pulzujúcej žile. Nasucho som preglgol. Musím sa ovládnuť. Rýchlo som ju chytil a pritlačil k stene na proti. Hlavu som jej zaklonil a nosom som nasal jej vôňu.,,Dokonalá" Roztúžene som zavrčal do jej ucha.

Môj dych sa poriadne zrýchlil.

Tesákmi som jej prešiel po žile a predral sa jej pod kožu. Ako upír mám na výber, čo spôsobím obeti. Buď bolesť alebo vášeň. Vzhľadom na to, že Madison milujem a nechcel som jej ublížiť som si vybral tú druhú.

Čakala som obrovskú nekončiacu bolesť, no po chvíli som necítila nič z toho. Bolesť nahradila túžba. Bol to tak intenzívny pocit. Toľko vášne. Mala som pocit, že mnou klepne rovno na mieste. Z úst mi vyletel prekvapivý vzdych, ktorý vystriedal slastný ston.

Čím viac som pil, tým normálnejšie som vnímal. Už som nemal potrebu ubližovať a vraždiť a nevidel som červeno. Madison mi pod rukami stonala a vzdychala a ja som sa musel pousmiať. Za pás som si ju pritiahol ešte bližšie a jednou rukou jej zašiel do vlasov. Tesáky som do nej zaryl hlbšie a vychutnával si jej krv pekne pomaly.

Aj keď mi to bolo príjemné, vedela som, že zo mňa uniká život. Zatvorila som oči. Cítila som sa tak slabá. Už mi to nebolo až tak príjemné, pomaly som sa prepadala do tmy.

Vytiahol som z nej tesáky a zhlboka sa nadýchol.,,Madison.. Prepáč.. Bože prepáč" Pozrel som na slabú Madison. Oblízal som jej ranu na krku, ktorá sa hneď zacelila, akoby sa nič nestalo a vzal ju na ruky. Odniesol som ju k sebe do postele a doniesol jej vodu.,,Musíš piť"

Pomaly som sa posadila a oprela o čelo postele. "Ďakujem." Vzala som si od neho pohár.

Vydýchol som si a sledoval ju.

Vypila som vodu a podala mu ju. "Prečo... Prečo som necítila bolesť? Aj keď na začiatku trocha áno."

,,Ehm.. No vieš" Sadol som si na kraj postele.,,Ja rozhodujem o tom, či ju budeš cítiť alebo nie"

Prikývla som. "Tak teda ďakujem." Nesmelo som sa usmiala.

Prikývol som.

"Poď sem." Natiahla som k nemu ruky.

Usmial som sa a objal ju.,,Prečo si tam zostala? Vedela si, že ti ublížim" Zamrmlal som.

"Bol si hladný. Pamätám si, aké to bolo, keď sme ešte boli spojený a ty si túžil po krvi." Stiahla som nás do perín a ľahla som mu na hruď.

,,Ďakujem" Zašepkal som a objal ju. Spolu sme zaspali. Viem, že ona bola unavená a ja som mienil byť pri nej.

Predtým než som zaspala, som zašepkala. "Milujem ťa."

,,Aj ja teba" Doširoka som sa usmial.. Miluje ma.