Two Is Better Than One ✔️

TRIDSAŤDEVÄŤ

Strojovňa. Tak útlné miesto, ktoré v tme naháňalo strach. Tu ma nikto hľadať nebude. Tí, čo tu pracovali, si ma ani len nevšimli.

Keď som došiel do izby zistil som, že všetky veci mám už zbalené. Madison mi ich zbalila? Išiel som ju hľadať a podľa pachu som ju aj našiel. V strojovni.. Preboha. Však sem skoro nikto nechodí. Navyše sem je zakázané chodiť. Vošiel som dnu. A zbadal ju sedieť schulenú v tme v rohu na zemi. Podišiel som k nej. Nevedel som, ešte čo urobím. Oprel som sa vedľa nej.,,Viem, že ma nenávidíš"

Prekvapene som zdvihla hlavu. Párkrát som musela zažmurkať. Zhlboka som sa nadýchla. "Aj keby som chcela, nejde to. No tebe je to zrejme jedno."

,,Prečo si to stále myslíš?" Zložil som si hlavu do rúk. Prečo stále hovorí také veci? Ako keby sa vyžívala v tom ako ma týmito vymyslenými nezmyslami ničí.

"Teraz sa tváriš tak zničene, no tam vonku, si s tým dievčaťom vyzeral šťastný."

Zamračil som sa.,,Čo? S tým, čo mi oznamovala, že za koľko vystupujeme? Hah. Čo si ty do hlavy nevezmeš" Bolestne som sa zachechtol.,,Hej.. Vieš je neslušné správať sa takto, keď sa na teba niekto usmieva.. Čudujem sa, že ten prestieraný úsmev vôbec nepostrehla"

"Bola som od teba ďalej." Zamrmlala som.

Povzdychol som si. Tak ma nemusí neprávom obviňovať.

Zatvorila som oči. Čo teraz?

Pozrel som na ňu. Aj pohľad na ňu ma nesmierne zabolel pri srdci. Pri tom, ktoré sa rozpadalo každú chvíľu, čo som s ňou.

Bolelo to. Príliš. Zrazu som cítila aj jeho bolesť. Zalapala som po dychu. "Damien." Zakňučala som a hodila som sa mu okolo krku. Spadol na zem, aj keď už sedel. Ja som ho objímala okolo krku a sedela na ňom obkročmo.

,,Madison" Zaskučal som a objatie jej opätoval.

"Prepáč. Prepáč. Prepáč. Ach bože. Cítim, ako veľmi som ti ublížila. Tak veľmi." Plakala som.

Silnejšie som ju objal.,,Aj ty mne prepáč.."

"Uhm..." Tak trocha ma drtil až príliš.

Zovretie som trochu povolil, lebo som mal pocit, že nevie dýchať.

Konečne som sa zhlboka nadýchla.

,,Ako to medzi nami bude? Ja som ti svoje pocity priznal" Sklonil som hlavu. Je nad slnko jasné, že to isté ku mne necíti.

Zhlboka som sa nadýchla. "Keď si ma pobozkal, niečo sa zmenilo. Ja neviem čo, no myslím... Myslím, že si ma opravil."

,,Opravil?" Zdvihol som obočie.

"Ako to mám inak nazvať?"

,,To je fuk" Mykol som plecom.,,Tiež si povedala, že som ťa zničil..zabil zvnútra" Odvrátil som pohľad. Vždy keď si to prehrám v hlave pichne ma pri srdci.

Oprela som si hlavu o jeho hruď. "Cítim sa tak. No keď si teraz so mnou.... Cítim sa znova plná."

,,Možno to je tým spojením.. Možno ma ani nemáš rada" Zamrmlal som.

"Možno ani ty."

Trpko som sa zasmial.,,Ja som ťa mal vždy rád a vždy som mal na tebe všetko rád. No ale po dlhšom čase som si uvedomil, že to je vlastne láska.. Bohvie ako dlho ťa už milujem" Prekrútil som očami.

"Aj ja chcem milovať." Zatvorila som oči.

,,Môžem ťa prinútiť.. Ehm.. Nemyslím.. Násilím" Zachichotal som sa.

Pozrela som mu do očí. "A dokážeš to?"

Usmial som sa.,,Uvedomuješ si s kým sa rozprávaš? Som úžasný"

Zasmiala som sa.

Povzdychol som si. Myslím, že sa moje roztrieštené srdce pomaly dávalo po malých kúskoch do kopy.

"Tak poď. Nech to stihneme."

Prikývol som a počkal kým sa zo mňa postaví, kým som sa postavil aj ja.

Keď sme išli von, chytila som ho za ruku.

Usmial som sa.

Keď sme si vzali veci, odišli sme k teleportačnej miestnosti, kam nesmú ľudia.

,,A je to tu" Pozrel som na Mad.

Prikývla som. "Nič to nie je. Už som s Andym takto cestovala." Povzbudivo som sa usmiala a stisla mu ruku.

Prikývol som.,,Tak.. Poďme do toho" S ňou po boku mám pocit, že zvládnem všetko.

Nakoniec to nebolo také zle. Premiestňovanie dlho netrvalo.

,,To šlo rýchlo" Otočil som sa k Mad.

"Vravela som." Zasmiala som sa. Sprievodca nás všetkých čo sme sa teleportovali, odviedol na železničnú stanicu, kde sme nasadli na vlak.

,,Ako dlho týmto pôjdeme? A kam pôjdeme?" Spýtal som sa.

"Netuším. Andy nám zaplatil sprievodcu. Vezme nás do Álp." Mykla som plecom.

,,A kam presne do Álp? Lebo pokiaľ viem.. Je tam zima" Zasmial som sa.

"Nuž... pojdeme jednou cestou, kam ľudia nechodia. Na začiatok cesty by nás mal odviesť a potom pojdeme sami."

,,Divné to je celé.. Ale zaujímalo by ma.. Za kým presne ideme, alebo čím" Prižmúril som na ňu oči.

"No.... mal by to byť mág... No Uhm.... nie som si istá, aký presne."

,,Aha" Povdzychol som si. Keď sme konečne vystúpili z vlaku ocitli sme sa na čerstvom vzduchu.

Chvíľu som hľadala okuliarnatého vysokého muža s mojim menom na papieri. No našli sme ho. Sadli sme do auta a vystúpili sme až pred začiatkom lesnej cesty. Vetrovku som si k sebe pritiahla ešte bližšie.