Two Is Better Than One ✔️

JEDENÁSŤ

Prekvapene som zdvihla hlavu. Toto sa môže stať iba mne.

,,Uhm.. Myslel som, že si odišla" Pozrel som jej do očí.

"Á-áno. Iba som bola odniesť veci do školy." Zakoktala som.

Prikývol som.,,Bolo fajn.. Znova ťa vidieť" Usmial som sa. Do pekla, čo som to práve povedal? Bolo fajn znova ťa vidieť? Nenávidí ma! A ja seba tiež za to, čo som jej urobil! Ach! Som to ale idiot.,,Prepáč. Neviem, čo mi to napadlo!" Pokrútil som nad sebou hlavou.,,Tak.. Sa maj.." Povedal som a otočil sa na odchod. Mal som chuť otočiť sa späť a objať ju, ale to by ma nenávidela ešte viac.

Sklonila som hlavu. Cítila som sa zvláštne. Nechcela som, aby odišiel. Bol jediný, s ktorým som sa aspoň na krátku chvíľu priatelila. Preto som ho chytila za ruku a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu, som ho objala. Veď a to ja som ho vyprovokovala. Ja som mu chcela ako prvá ublížiť. "Prepáč." Zamrmlala som.

Prekvapene som stál na mieste, ale objatie som jej opätoval. Avšak z nejakého dôvodu ma pichlo pri srdci. Toto nieje správne. Nenávidí ma.

"Nenávidíš ma, však? Ja som ti ublížila a vyprovokovala. Ak by si nespravil, to čo si spravil...." Nedokázala som dokončiť vetu.

Zamyslel som sa. Koniec vety som si veľmi dobre domyslel.,,Ja som sa skôr obával, že ty mňa nenávidíš" Zamrmlal som.

"To nie... nedokážem nenávidieť. Ani sa dlho hnevať. Iba to bolí."

,,Prepáč" Silnejšie som ju stisol.

"Uhm..." Odtiahla som sa od neho. "Mala by som už ísť. Nerada by som zmeškala vlak." Zahryzla som si do pery.

,,Uhm..odprevadím ťa?" Zdvihol som obočie.

Prikývla som.

,,Takže." Išli sme smerom na vlak.,,Ako to je teda medzi nami?"

"Neviem." Sklonila som hlavu.

Super.. Povzdychol som si. Ona nevie... No ja tiež neviem.

"Čo tak začať odznova?" Navrhla som a neisto sa naňho pozrela.

Pozrel som na ňu a usmial sa. Otočil som sa a kráčal od nej preč.

Zastala som. Aha. Takže to nechce. Sklonila som hlavu a premáhala plač. Prinútila som svoje nohy k pohybu. Znova mi dal nádej a hneď ju aj zničil.

Otočil som sa. Videl som, že sa nepozerá, takže som išiel jej smerom až sme sa zrazili.,,Ou.. Prepáč. Ja som Damien, keby niečo" Usmial som sa a ju som udržal pred pádom.

Zdvihla som k nemu svoje uslzené oči. "Madison." Pípla som potichu.

Pozrel som jej do očí. Je citlivka a je to strašne roztomilé. Usmial som sa.,,Neplač." Zotrel som jej slzy a pustil jej ruku.

Sklonila som hlavu. Znova som sa cítila trápne. "Prepáč."

,,Za to sa mi neospravedlňuj.. Náhodou si roztomilá" Pozeral som na ňu.

Ihneď som očervenala .

,,Takže.. Mad.. Môžem ti hovoriť Mad?" Usmial som sa doširoka.

"Áno." Úsmev som mu opätovala.

,,Dobre." Usmial som sa.,,Nevadí, že ti budem robiť spoločnosť?"

"Nie." Ticho som sa zasmiala.

,,Mimochodom.. Super vlasy" Pozrel som na ňu.

Moja farba líc, splynula s mojimi vlasmi. "Ďakujem."

,,Hm.. Už si bordová aj do tváre" Zasmial som sa.

Rukami som si zakryla líca. "Poďme." Povedala som a s rukami na tvári som začala kráčať.

Zachechtol som sa a nasledoval ju.

"Hm... Takže čo robíš?" Opýtala som sa ho, keď sme už začali odznova.

,,Momentálne som nezamestnaný" Pozrel som na ňu.,,Ty?" Zachechtol som sa.

"Práve som dokončila školu." Ukázala som mu papiere a zasmiala sa.

,,Fíha" Uznanlivo som prikývol.

Zasmiala som sa.

Pozoroval som ju. Mám rád, keď sa smeje. Má tak pekný a úprimný smiech, že by som ho dokázal počúvať hodiny.

Otočila som sa k Damienovi. Blížili sme sa už k železničnej stanici.

Pozrel som na ňu. Toto znamená, že už sa pomaly lúčime. Je divné, že nechcem?

"Takže... Uhm... Ďakujem a ahoj." Zahryzla som si do pery.

Sklonil som hlavu.,,No hej... Ahoj" Povzdychol som si.

"Uhm.. uvidíme sa ešte?"

,,Dúfam v to" Pozrel som na ňu.

Slabo som sa usmiala.

,,Tak.. Ahoj" Podal som jej ruku na rozlúčku.

Potriasla som mu rukou, keď som dostala šialený nápad. Postavila som sa na špičky a dala som mu bozk na líce. "Ahoj."

Zostal som prekvapene stáť a sledoval som ju ako odchádza. No potom mi napadlo. Dobehol som za ňou.,,Dala by si mi tvoje číslo?" Zasmial som sa.

Usmiala som sa. "Áno." Nadiktovala som mu ho.

,,Vďaka.. Tak už ťa nebudem zdržiavať" Usmial som sa a cúvol na odchod.

"A ty mi nedáš svoje číslo?" Zdvihla som obočie.

,,Hm.. Napíšem ti.. A budeš ho mať" Tajomne som sa usmial a vytiahol mobil. Už teraz som jej napísal správu, kde bolo 'Teraz máš moje číslo'. Usmial som sa na ňu a odišiel.

Môj mobil povedome zacinkal. Keď som si prečítala správu, musela som sa usmiať.