Two Is Better Than One ✔️

TRIDSAŤSEDEM

Zatvoril som oči a naše pery konečne spojil. Prebehla mnou energia. Takýto pocit som ešte nezažil s nikým. Bol úžasný.

Bolo to niečo nové. Nové a príliš intenzívne. Niečo zvláštne sa vo mne rozhorelo. Zrazu som dostala strach. Čo to robím? Iba mu ublížim.

Tento pocit som si dokonale užíval a pokračoval vo svojej činnosti. Chcel som, aby pre tento moment na všetko zabudla a poddala sa tomu pocitu.

Dofrasa. Bol fakt dobrý. Okolitý svet som pomaly prestala vnímať. Pritisla som sa k nemu ešte bližšie a rukami som ho objala okolo krku.

Keď som videl, že sa jej to páči musel som sa usmiať. Bol som rád. Bozk som ešte zintenzívnil.

Rukou som mu vošla do vlasov.

Tak týmto ma totálne dostala. Bolo to tak príjemné. Užíval som si, že sa nechá, takže som nemienil tak skoro prestať. Zapojil som aj jazyk a jednou rukou som jej vošiel do vlasov a druhou ja hladil po stehne.

Dobre. Toto bolo príliš. To čo som cítila, ma úplne pohltilo.

Chcel som viac. Potreboval som viac. Potreboval som ju.. Konečne ju mám v mojej moci.

Možno to bolo hlúpe, no bolo to prvýkrát, čo niečo naozaj cítim.

Nejak som nás prevalil na posteľ a Madison ležala podo mnou. Obaja sme mali čas dýchať.,,Toto túžim urobiť, tak dlho" Vydýchol som a znova sa k nej naklonil. Boli sme tak blízko.

Prekvapene som naňho pozrela. Čo tým myslel?

Zas som spojil naše pery. Toto som potreboval. Potrebujem ju.

Rukou som ho za vlasy pritiahla k sebe ešte bližšie.

Po chvíli som sa oddialil a smial sa.

Zamračila som sa. Spravila som niečo zlé? Prečo je takýto? To si zo mňa iba robil srandu? Odkotúľala som ho zo seba preč a vybehla som von. Toto nemalo cenu. Som mu iba na smiech. A ja hlúpa som si myslela, žeby... žeby som.... čo som si vlastne myslela? Ja nedokážem milovať. Ani jeho.

Hneď som vybehol za ňou a stiahol som ju do izby.,,Prepáč.. Ja.. Len mi prišlo vtipné, že.. Och bože.. Ja.. Neveril by som, že toto ešte niekedy zažijem. Takto intenzívne" Posadil som ju na posteľ a sadol si vedľa nej.,,Prišlo mi to tak absurdné a neuveriteľné, že mi z toho prišlo do smiechu.. Ibaže.. Nie do radostného.. Povedz.. Cítila si aspoň niečo?" Zahryzol som si do pery a pozoroval ju.

"Z toho tvojho smiechu? Áno, ranilo ma to. Ak dovolíš, idem preč." Odišla som. Neznášam ho! Prečo sa vždy nechám tak ľahko oklamať? Prečo?! Odišla som do reštaurácie, kde som si sadla do kúta, odkiaľ som videla všade.

Toto bola rana do srdca. Neznáša ma. Nemal som to robiť.. Nemal. Sadol som si do kúta miestnosti na zem a oprel sa o stenu. Kolená pritiahol k sebe a položil na to ruky. Nikdy ma nikto nebude mať rád. Ani ona.. A to som si tak naivne počas toho bozku myslel, že ma niekto môže mať rád. Možno viac než to..ale nie.. Jednoducho sa asi nechala len uniesť. Ibaže ja som to bral inak. Závisí na tom môj život. Neubránil som sa však slzám. Zas som ostal sám. Zas som niečo pokazil. Keď toto skončí nemám prečo žiť. Odídem.. Navždy..

Prečo mi tak ublížil? Prečo? To bola jediná otázka, na ktorú som celý deň hľadala odpoveď. Niekoľkokrát za deň som plakala. Keď som sa vrátila na izbu, ľahla som si na gauč, kde sa mi znova spustili slzy. On ma celý ten čas, berie iba ako zábavu. Ako hlúpu hračku, s ktorou si môže robiť čo chce. Je mu jedno, že mi ublížil. Možno... Možno by som vďaka nemu dokázala milovať. No bolo neskoro. Zabil vo mne úplne všetko. Takto hrozne som sa necítila ešte snáď nikdy.