~Capricorn ~(Kozorožec)

Prológ

Ležala so zavretými očami na nemocničnom lôžku, neschopná pohybu. Bola pripevnená minimálne na tri rôzne prístroje. Bola unavená a ubolená, ale aj napriek tomu vnímala všetko.

A nad jej hlavou, priamo zo steny, sa plazili popínavé ruže, pričom každú sekundu sa objavil nový kvet.

,, Vyžaruje z nej zvláštna energia. Prístroje namerali nezvyklú, neznámu mozgovú aktivitu. " povedal jeden z mužov, mladý vedec v dlhom bielom plášti.

,, Akú aktivitu?" Opýtal sa podráždene starý profesor.

,, Hovorím vám, že neznámu. "

,, Tak to zistite! Urobte jej CT hlavy, krvné testy, chcem vzorky kostnej drene, všetko! " bol už rozčúlený. Skúmali ju vyše roka, no poznatky nemali žiadne.

,, Urobili sme každý jeden možný test. Nič  sme nezistili, ba čo viac, v krvi sme nič nezvyčajné nenašli."

,, To nieje možné, " hundral si profesor popod nos.

,, Ale je. "

,, Fajn, na dnes to stačilo.  Poďte, Daniel."

,, Nebojíte sa, že začnú po nej pátrať? "

,, Rodinu  nemá. A aj keby mala, je tu oprávnene. Vidíte to sami. Je šialená. " s týmito slovami obaja odídu z izby.

Ona osamie. Slová sa jej dotýkajú, najmä preto že vie s istotou, že nieje blázon.

Nevie čo sa to deje okolo nej. Ale chcela by to vedieť.

A najmä by chcela vypadnúť z tohoto desivého šialeného ústavu.

✖✖✖

Bolelo ma celé telo.

Opäť raz som mala za sebou nekonečné hodiny testov a vyšetrení, zase raz som bola celá doráňaná od ihiel a skalpelov.

Odkedy zistili, že rany sa mi hoja takmer okamžite, je to neznesiteľné. Neustále mi vytvárajú nové a nové poranenia.

Bolí ma to, aj keď sa hojím rýchlo.
Ale na to nikto ohľad neberie.

Pritom som sa ničím neprevinila.

Akurát sa mi odmalička stávali divné veci. Rodičia povedali, že to nič nieje, a tak som s tým spokojne žila.

Občas mi v ruke rozkvitol kvet alebo sa okolo mňa zhromažďovali včely, ktorým som voňala ako kvetina. Ale bola som v poriadku, žila som šťastne.

Keď som mala šestnásť, začali sa tieto veci zhoršovať. Rodičia hľadali informácie. No nenašli nič.

A potom, jedného dňa, krátko  pred dňom mojich sedemnástich narodenín ...Zomreli. autonehoda.

Svet sa mi zrútil, bola som ako pomätená, ale bolo to len zo žiaľu. Nebola som skutočne chorá.

Lekári mali ale iný názor. Poslali ma sem.

Už po prvom dni sa zistilo, že niesom ako ostatní. Bola som iná, o tom nebolo pochýb.

A od tej chvíle sa robia na mne pokusy.

Je to hrozné. každý deň sa zobúdzam aj zaspávam s tým, že by som radšej bola mŕtva.

Aj dnes je to rovnaké. Sedím na posteli a rozmýšľam nad svojím úbohým životom.

Ani neviem, aký je dnes dátum, koľko je hodín, či dokonca, koľko mám rokov. Je to fér?

Zatiaľ čo sa ľutujem, vojde lekár. Tak si hovoria. Lekári.

V skutočnosti sú to obyčajní tyrani .

Je to doktor ktorí riadi všetky moje vyšetrenia.  Nieje však sám. Je s ním ešte iný  muž, ktorého nepoznám.

,, Dobré ráno Zaira, " pozdraví ma s arogantným úškrnom doktor a muž idúci za ním sa na mňa  zahľadí. Pozrie mi priamo do očí.

Potom trochu zdvihne pohľad smerom ku kvetom nad mojou hlavou. Aktuálne to boli ibišteky.

,, To je ona, " prehodil záhadný muž. Nebola to otázka, bol to oznam. Ten muž presne vedel, že hľadá mňa.

,, Kto ste? " zavrčala som a pritiahla som si kolená k sebe.

Muž nemohol mať viac ako štyridsať a vyzeral celkom schopne. V hnedých očiach mal náznak rozrušenia a záujmu, keď mu pohľad behal medzi mnou a kvetmi.

Chvíľu bolo ticho, muž mi neodpovedal.

Lekár si odkašľal.

,, Zaira, toto je profesor Phelps."

,, Čo tu chcete?Ste nejaký doktor? Ja som len pokusný králik. Nik iný ako lekári ma nenavštevuje. " doktor sa chce znova nadýchnuť, ale profesor Phelps ho predbehne.

,, Nie niesom doktor, Zaira.Som riaditeľ školy pre... Nadané deti."

,, Ja niesom nadaná. Nevidíte? Majú ma tu za blázna."

,, Niesi blázon. Si výnimočná. A práve preto som tu.

Zaira, ja ťa beriem odtiaľto preč. Ideš do školy. "

Okej.
Netuším čo z toho bude až to bude.
Ale bude to niečo veľké.

Xoxo,
Nela 💙