Život medzi bielymi stenami

Obed

Dnes som sa zobudila s celkom dobrou náladou. Sníval sa mi sen v ktorom biele steny neboli biele, ale žlté. Príjemná zmena. Bol v ňom aj nejaký chlapec, ktorý mi hovoril, že čím viac budem vedieť, tým viac sa budem vzdialovať. Isto to bol nejaký hlas, len nabral fyzickú podobu chlapca. Obliekla som sa a išla na obed do kuchyne. Je to jediná cesta, ktorou v poslednom čase chodím. Keby som nemusela jesť, nechodila by som ani tam. 

"No pozrime že, kto nám to vyšiel." povedal otec a ja som len pretočila očami. Sadla som si za stôl a čakala na nejaký tanier s jedlom. 

"Nechaj ju Oliver, sme radi, že si prišla." zahriakla ho mama. Ja som si už na jeho trápne poznámky zvykla. 

"Nenechám, veď sa len dorába. Nič jej nie je, nechce sa jej chodiť do školy." pokračoval otec a začal jesť polievku. Nereagovala som naňho, je len príliš zakomplexovaný. Sestra tá dnes bola výnimočne ticho. 

"Prečo nič nehovoríš?" opýtala som sa jej a chytila do ruky lyžicu. 

"Č-č-čo?" spýtala sa, asi ju to prekvapilo. Nemám vo zvyku sa s nimi baviť. "Ja len.. rozišla som sa s frajerom, som taká nesvoja, ale to nič." usmiala sa na mňa. Bola taká milá keď sa smiala. Mala blond vlasy, ako ja a modré oči. Ja som ich však mala hnedé. 

Keď sme dojedli išla som opäť do svojej izby. Čakala som, čo sa bude diať, no zatial bol pokoj. O pár minút to však prišlo. Schúlila som sa na zemi ako zvyčajne. 

Zase si sa s nimi rozprávala. Čím viac to budeš robiť, tým budeš ďalej, pamätaj na to! Nikdy sa neoslobodíš.. nikdy!

Začala som plakať. Neviem skadial tie hlasy sú, neviem čo chcú, ale sú tu a ja sa bojím. Bojím sa výjsť von, bojím sa rozprávať sa s ľuďmi. Telefonovala som naposledy pred rokom. Nemám žiadnych kamarátov. 

Hlasy ma úplne izolovali od sveta.