Život medzi bielymi stenami

Jack

Mohla som mať pokoj až tri dni? Neviem čo sa stalo, ale hlasy zatiaľ utíchli. Cítila som sa lepšie, mohla som si robiť viac menej čo som chcela a nikto ma neprenasledoval. Dokonca som sa išla už aj sama prejsť cez deň. 

"Môžem ísť s tebou?" opýtala sa sestra.

"Nie, idem sama, nechcem sa rozprávať." odvetila som jej a vybrala sa von. Bol podvečer, ale ešte bolo ako tak vidno. Prechádzala som okolo parku, no nešla som tam. Stromy by sa mi isto zase prihovárali, bojím sa toho. 

"To si ty?" zastavil predomnou chlapec s čiernymi vlasmi. Vystrašila som sa. 

"Kto?" nechápavo som sa opýtala. 

"Sof445 predsa."  začal sa smiať. Ja som len stála ako obarená a červenala sa až za ušami. To bol asi Jack, s ktorým sme si písali. 

"Hmm, hej, to som ja, ty si ten Jack?" nesmelo som sa opýtala, ale snažila som sa tváriť, že som v pohode. 

"Jop, teší ma, konečne ťa spoznávam aj osobne. Vidíš, bol to osud, nechcela si sa stretnúť ale život to zariadil inak, a ja som aj rád." usmial sa a podal mi ruku. Nechcela som mu ju podávať, ale keďže sa tvárim, že som v pohode, podala som mu ju. 

"Tak, teší ma teda.."vydralo sa za mňa potichu. 

"Si pekná, prečo si si myslela, že nie si?" povedal a ja som zostala celkom prekvapená. Skadial vie, že si myslím, že nie som pekná?

"Vďaka,ale ja si nemyslím ,že nie som pekná." zamumlala som.

"Nie? Ale písala si tak, akoby si si to myslela. To nevadí, kam ideš?" spýtal sa. Bol plný energie, taký mladý a pojašený. Úplný opak mňa. Avšak musím povedať, že sa mi celkom páčil. Výzorovo.

"Nikam, len sa prechádzam, už môžem výjsť z domu dokonca." chválila som sa akoby to bolo niečo výnimočné.

"No toto, to sú mi veci. Pár dní si nepíšeme a zrazu môžeš vychádzať." smial sa. "Tak poď, idem na prechádzku s tebou." chytil ma za ruku a išli sme. Bolo to strašné...