Život medzi bielymi stenami

Robko

Vyšla som z izby a chodila po tých dlhých chodbách. Zašla som až do spoločenskej miestnosti, všetci už boli v izbách, sem tam niekto prešiel okolo. Keď som zrazu zazrela niekoho pri okne na stoličke. Prišla som k tej postave bližšie..

"Robko!" zakričala som. On sa len obzrel a doširoka usmial

"Aha, Sofia." ukázal na mňa prstom. 

"Čo tu robíš?" priskočila som k nemu a trochu ho objala. Naozaj len trošku. 

"Neviem, a ty?" odpovedal a postavil sa. 

"Ach, už si mi tu chýbal. Nemala som si s kým kresliť." povedala som mu a ukázala na jeho stolík s farbičkami. 

"Takže si mi strážila ceruzky?" opýtal sa a tiež sa na ne pozeral. 

"Dá sa to tak povedať, kde si bol?" vyzvedala som. Trošku. 

"Preč, ale bolo tam dobre." povedal stroho a mykol plecom. Bola som rada, že ho vidím. Konečne pozitívna energia. Ešte sme sa chvíľu rozprávali, hovoril mi o zážitkoch a pobrala som sa do svojej izby, on samozrejme tiež. 

Na druhý deň ráno som už len čakala, kedy prídu rodičia a poviem im, že možno budem môcť odísť. Neviem či sa z toho budú tešiť, alebo nie, ja sa však teším. Už je to tu také.. obmedzujúce. Nemáme ani internet. Ktovie čo si myslí Jack, že kde som sa stratila, keď predtým som bola na nete neustále. Bolo to vtipné, aká som bola závislá na četovaní a podobných somarinách. 

O chvíľu prišiel Marek a zaviedol ma do miestnosti pre návštevy. Tam už sedeli rodičia. Mama ma hneď objala, otec ma len potľapkal po pleci. Ach. 

"Tak čo? Ako sa tu máš? Už ti je lepšie?" pýtala sa mama. 

"Ale hej, už je to oveľa lepšie. Myslím, že ma o nejaký čas dokonca aj pustia!" povedala som celá bez seba od radosti. 

"Naozaj?" nechápavo sa opýtala mama. 

"Hej, prečo?" prečo sa tak pýta?

"Len, že doktor nám nič nehovoril, ale budem veľmi rada ak ťa už pustia. Doma nám chýbaš." povedala a smutne na mňa pozerala. Tvárila sa ako na pohrebe. 

"Neviem či vám chýbam, nevyzerá to tak." podotkla som. 

"Sofia nevymýšľaj, si naša dcéra a trápi nás to, že si tu. Chceme aby si bola tiež doma." zrazu sa ozval otec.

"Tak veď sa môžete tešiť, o chvíľu snáď prídem. Ja si to s dr. Lazarom vybavím. Mám s ním dobrý vzťah." povedala som nadšene. 

"Pôjdeme sa s ním ešte neskôr porozprávať, pretože nič nám o tvojom odchode nehovoril." skonštatovala mama a ja som len prikývla. Ešte sme sa chvíľu rozprávali, zase mi doniesli koláče a sladkosti, potešila som sa.  Potom odišli a ja som sa opäť vybrala do svojej izby. Už mi to išlo na nervy, bola som tam ako vo väzení, nemohla som robiť to, čo ma baví. Síce neviem presne čo to je, ale viem, že sedieť celé dni na posteli to nie je. Ach, ako mi len chýba život vonku. To by som nikdy nepovedala! 

Doma vo svojej izbe som márnila život, škoda. Teraz to ľutujem..