"Sofi, idem do obchodu nakúpiť nejaké oblečenie, nejdeš so mnou?" prišla za mnou sestra do izby, bola celá vyvoňaná nejakým vanilkovým parfémom.
"Nie Lucka." povedala som s pohľadom upreným do steny.
"Čo tam vidíš?" priblížila sa ku mne a pozerala tam so mnou. Chvíľu. Ona tam nič nevidí, nič nechápe. Je úplne mimo, snaží sa len predstierať záujem ale zbytočne.
"Je biela a čistá, vieš." odpovedala som jej no ona na mňa len nechápavo pozerala.
"Tá stena biela nie je Sofia." vyhŕkla.
"Ale áno je, čo si slepá? Je biela a čistá, taká ako ty nikdy nebudeš." vyletelo zo mňa. Nechcem byť na ňu zlá, ale niekedy sa to nedá. Nikto to nevie pochopiť.
"Čo? Haló? Sofia.. si tu? Tá stena je už asi polroka žltá. Veď sama si chcela izbu tak vymaľovať, na žlto. Asi si zase mimo." stále na mňa len nechápavo pozerala.
"Veď je biela, čo to nevidíš? Nevidíš to? Chceš ma oklamať? Chceš aby ma zavreli do blázinca však? Aby si mala všetko len sama pre seba! Vypadni a dajte mi pokoj.. všetci mi dajte pokoj. Neloz sem." kričala som. Sestra len ustupovala dozadu a znova mala ten pohľad , ktorý hovoril, že som blázon. Ala ja nie som. Keby som bola, tak ten jej pohľad nevidím.
Sestra za sebou zavrela dvere a odišla. Pritom som s ňou chcela ísť na nákupy. Naozaj som chcela. Vybehla som z izby.
"Počkaj ma, chcem ísť s tebou!" zakričala som na ňu.
"Naozaj? Si si istá? Zvládneš to teraz?" otočila sa ešte medzi dvermi.
"Áno, chcem ísť a vidieť svet." neviem čo mi to zase napadlo. Keď sa vrátim, tak hlasy mi to dajú určite pekne vyžrať.. ale nevydržím to.
"Tak sa obleč, počkám ťa von." skonštatovala sestra a vyšla na záhradu. Rýchlo som na seba navliekla rifle a mikinu. Vlasy som si zviazala do copu a vyšla som za ňou. Mama bola celá šťastná, keď videla, že idem von. Neviem z čoho sa teší, asi z môjho utrpenia.
"Vyzeráš hrozne." zasmiala sa sestra, keď ma zbadala. Vedela som, že nevyzerám najlepšie, už sa ani nelíčim a móda mi je ukradnutá. Ale nedokážem sa sústrediť na takéto nepodstatné veci. Moja myseľ mi to nedovolí. Som zavretá tam, teraz som izbu síce opustila ale moja duša je stále tam. Nikdy sa už odtial nedostane. Išli sme autobusom a ja som vedela, že toto asi nebol dobrý nápad.
"Ja tam asi nenastúpim Lucka." pošepkala som jej. Zase na mňa divne pozrela. Bola odomňa o dva roky staršia. Ja som mala 18 ona 20.
"Prestaň, veď nikto sa tam na teba nebude pozerať." povedala mi pokojne. Ale ja som vedela, že sa budú pozerať.
Chytila ma za ruku a vtiahla dnu. Sadli sme si blízko dverí. Bála som sa. Pozorovala som ľudí okolo seba. Všetkým bolo vidieť až do ich duší. Žena, ktorá sa nešťastne vydala a teraz pije. Muž, ktorý ide z práce a vidí, ako mu život uniká pomedzi prsty. Dievča so sklopeným zrakom, pozerá do mobilu a myslí si, že je nezastaviteľná, pritom je len kvapka v oceáne.
Všetci sa hrajú na ľudí, ľudí v pokoji, ale nie sú. Sú poznačení.
YOU ARE READING
Život medzi bielymi stenami
Mystery / ThrillerSú naozaj biele? Alebo žlté? Sofia sa stráca medzi snom a realitou.. dokáže sa niekedy zbaviť tých hlasov, ktoré ju prenasledujú?