Život medzi bielymi stenami

Opäť doma

Nevedela som sa dočkať piatku a už je tu! Pobalila som sa rýchlosťou blesku, a dala zbohom mojej dočasnej izbe na psychiatrii. Rodičia ešte niečo vybavovali s dr. Lazarom,  ja som ich zatiaľ čakala pred vchodom. Vedľa postával Šimon. 

"Už ideš čo?" povedal s poloúsmevom. 

"Hej, budeš mi chýbať." usmiala som sa na neho. 

"Možno aj ty mne. Však sa hádam vidíme." objal ma. 

"Musíme, dostaň sa odtialto čo najrýchlejšie prosím!" pošepkala som mu do ucha. On sa odtiahol, usmial a prikývol. Už prichádzali moji rodičia a tak Šimon pomaly odišiel. 

"Kto to bol?" obzrela sa za ním mama. 

"Jeden kamarát, prišiel sa rozlúčiť." povedala som a bola na odchode.

"No toto, ty máš kamarátov? A ešte neodchádzaj, dr. Lazar chce s tebou hovoriť." povedala mama a ja som teda išla za ním. Čo ešte chce. 

Zaklopala som mu na dvere a vstúpila dnu. 

"Tak Sofia, už ideš domov, si rada?" povedal mi medzi dvermi. 

"Ani neviete ako.." bola som celá nadšená. 

"To som rád, a keby si niečo potrebovala, tak sa u mňa hocikedy zastav. Teda terapie budeš mávať stále, avšak ak by si potrebovala prebrať niečo  mimo nich, tak hocikedy príď." povedal a podišiel ku mne bližšie. 

"Ďakujem vám, ste naozaj veľmi milý." pozrela som naňho. 

"To nestojí za reč Sofia, maj sa pekne zatiaľ." povedal a objal ma. Len tak trochu. Keď ma pustil usmiala som sa a odišla som. Išla som k rodičom, tí mi zobrali kufor a išli sme do auta. Celou cestou som premýšľala ako bude doma, ako bude v mojej izbe. Či tam ešte budú  hlasy. Celkom som sa aj obávala, ale musím to prekonať. A vlastne, asi tam ani nebudem dlho, keď chceme so Šimonom odísť. Už sa teším. 

Keď sme prišli domov, medzi dvermi sa na mňa hneď hodila sestra. 

"Ahoooj Sofia, som rada, že si doma." stískala ma v náručí a nechcela pustiť. 

"Ahoj, nemôžem dýchať." oznámila som jej. Ale bola som rada, že sa teší, že som doma. 

"To nevadí.. som rada, že si už tu." pozrela mi do očí. 

"Ja tiež, už si mi chýbala." no dobre, možno mi nechýbala až tak, ale teraz bola naozaj milá. Myslela som, že jej je jedno kde som. 

Išli sme dnu. Sestra mi zatial hovorila jej novinky zo života, ja som jej niečo porozprávala tiež, avšak o Šimonovi a našom pláne som jej nepovedala. Neskôr som išla do svojej izby, vybaliť sa. Otvorila som dvere, nič sa v nej nezmenilo. Zavrela som za sebou. Chvíľu som len tak stála a obzerala sa okolo seba, nič som však nepočula. Tak som sa začala vybaľovať. 

Sadla som si na stoličku a pozerala von oknom. Autá sa premávali na ceste, ľudia chodili po chodníkoch. Všetko bolo tak, ako má byť. Nič zvláštne, avšak stále som mala nejaký divný pocit. Išla som radšej do obývačky za rodičmi. 

"Tak ako Sofi?" spýtala sa mama. 

"V pohode, už nič nepočujem. Zatiaľ." povedala som s úsmevom. 

"To som veľmi rada." podišla ku mne a objala ma. Po tak dlhom čase..