Život medzi bielymi stenami

Objatie

So Šimonom sme sa dohodli, že sa večer stretneme v jednej z miestností, kde sa pacienti stretávajú cez deň. Ani neviem prečo som súhlasila. Ešte mi niečo spraví, veď je to blázon. Dohodli sme o deviatej. Potichu som vyšla z izby a prechádzala po chodbách. 

Sofia, neujdeš nám! My ťa vidíme stále, ten chlapec je zlo. Nechoď za ním.. 

Ozvali sa hlasy. Zrazu. Ja som sa len otáčala ale nič som nehovorila. V mysli som si opakovala, že to nie je skutočnosť, hlasy neexistujú. Kráčala som ďalej a hlasy ignorovala. Postupne prestali. Bolo to zvláštne, možno ich stačí len ignorovať a zmiznú navždy. 

Vstúpila som do miestnosti, Šimon tam už bol. Sedel na drevenej stoličke a pozeral von oknom.

"Ahoj." povedala som potichu.

"Poď sem." pozrel na mňa a rukou spravil gesto aby som sa poponáhľala. Prišla som teda k oknu a nahla sa, aby som videla do lesa, čo je za budovou. Boli tam srnky. 

"Pozoruješ srnky?" zasmiala som sa.

"Hej, však sú pekné, nie?" pozrel na mňa. "Sú také slobodné, aj ja by som chcel byť slobodný. V tomto svete sa už toho asi však nedočkám." povedal smutne.

"Prečo myslíš, že nie?" opýtala som sa ho.

"Veď, som tu zavretý, rodičia na mňa kašlú čo sa im ani nečudujem. Ja vlastne ani nemám kam ísť ak ma odtiaľto pustia." hovoril.

"A koľko máš vlastne rokov?" opýtala som sa ho. 

"20, ja viem ja viem, mal by som sa osamostatniť.." povedal akoby mi prečítal myšlienku.

"Je to strašné, všetko je strašné.." skonštatovala som.

"Nebolo by strašné, nemuselo by byť. Čo keby sme sa odtiaľto dostali a išli by sme spolu niekam? Niekam preč a ďaleko." rozjímal. 

"Myslím, že to nie je veľmi reálne." povedala som no bola som dosť prekvapená, prečo chce so mnou utekať? Veď sa sotva poznáme.

"Ach Sofia, neštvi ma. Veď všetko sa dá, keď sa chce. Ja sa stadeto musím dostať za každú cenu. Nebudem tu hniť, som mladý potrebujem si užiť trochu života a mala by si aj ty. Už sa konečne vyser na tie hlasy a začni žiť! Ujdem stadeto a pôjdem aj sám, keď nepôjdeš ty." hovoril a pozeral von oknom. 

Premýšľala som. Možno má pravdu, možno by som mala začať žiť. Ale utekať z psychiatrie? Až taký rebel asi nie som. A čo by som s ním tam von robila? Možno je dokonca nebezpečný. 

"Ja neviem Šimon, aj by som chcela odísť, ale asi počkám kým ma prepustia. Však zajtra sa porozprávam s dr. Lazarom." povedala som spokojne.

"Nepustia ťa, ver mi. Budú ťa tu držať celé roky a nakoniec ti aj tak nepomôžu. Len premárniš čas." usmial sa. Tak hrôzostrašne.  

Ja som sa postavila a chcela už ísť spať na izbu, no on sa v tom postavil tiež. 

"Ideš už?" opýtala som sa ho. 

"Nie, ale chcem ťa objať." povedal, priblížil sa ku mne a objal ma. Ja som len zostala stáť ako obarená. Už dávno som sa s nikým neobjímala, už som ani nevedela aké to je. Ale páčilo sa mi to. Cítila som sa bezpečne, hoci sa ho bojím. O chvíľu som si dala aj ja ruky okolo jeho krku. 

"No vidíš, že to ide." skonštatoval a zasmial sa.

"Je to zvláštne." povedala som s pohľadom do okna ponad jeho plece.

"Čo je zvláštne?" opýtal sa a stále ma držal.

"Toto, už dávno som nikoho neobjímala.." 

"A je to také zlé? Ja som na tom podobne, ale nerobí mi to problém" povedal. O chvíľu ma pustil a ja som sa spokojne vybrala späť do svojej izby.