Život medzi bielymi stenami

Terapia

Po raňajkách som znova išla na sedenie k môjmu doktorovi. Zistila som, že sa volá Lazar. 

"Dobrý deň." vstúpila som dnu.

"Dobrý, posaď sa." stále mi vykal. Tak môžeme začať?" usmial sa a otvoril nejaký spis.

"Jasne." stroho som povedala a nazrela do spisu. Trochu.

"Takže, minulý týždeň si bola celý čas zavretá v izbe, nikoho si nevnímala, chodila si len na večeru, občas ani to nie. Čo sa stalo?" začal vyšetrenie.

"No.. neviem. Bola som opäť tam. Vo svojom svete. Bolo tam fajn, vtedy nemyslím na jedlo, ani na nič iné. A ja som vnímala, veď viem, že ste za mnou chodili." vysvetľovala som. A stále medzitým premýšľala, či robím dobre,  že som taká úprimná.

"Ale ja som sa s tebou aj rozprával Sofia, no ty si nereagovala." povedal vážne. Zarazilo ma to, lebo jeho hlas som vôbec nepočula. 

"Ja som len videla obrazy na stene, žila som tam. V nich, neboli tam hlasy, len ten iný život. Bolo to pekné, krajšie než život tu." sklonila som hlavu. On si všetko zapisoval.

"Zaujímavé, veľmi zaujímavé. Myslím, že sme na dobrej ceste k vyriešeniu tvojho problému, ale mám pocit, že bez liekov, to nepôjde." pozrel na mňa.. asi ako zareagujem, no bola som pokojná. 

"A ešte jedna vec.. ošetrovatelia ťa videli rozprávať sa so Šimonom, prečo si s ním začala komunikovať?" opýtal sa a nechápala kvôli čomu. Tým Šimonom asi myslel toho chudého chlapca v jedálni. 

"To on si ku mne sadol a začal vyšilovať. Ja neviem prečo, neviem ani že sa volá Šimon, ja ho nepoznám." obraňovala som sa no ani som nemala dôvod.

"Dobre, ak by sa ti prihováral, môžeš ho ignorovať. Bude to lepšie." znova niečo napísal do toho spisu. Bola som zvedavá, čo to tam vypisuje. Stále som sa mu tam pozerala a prestávala vnímať čo hovorí. Isto tam píše aký som blázon.

"Sofia.. dobre? Počuješ ma?" opýtal sa zas. 

"Hej dobre.. ale prečo? Čo mu je vlastne? Vyzeral dosť mimo." usmiala som sa.

"Nemôžem ti povedať jeho diagnózu, ale mohol by na teba robiť nátlak, vyhrážať sa ti, presviedčať ťa o veciach s ktorými nesúhlasíš.. nevšímaj si to. Maj svoj rozum, dobre?" usmial sa aj on. Bol milý.

"Dobre." odvetila som.

"V tom prípade sa na dnes sedenie končí, môžeš ísť. Možno sa zastavím ešte poobede u teba, ak budem mať čas." povedal a zavrel spis. 

"Dobre, dovidenia." postavila som sa a zabuchla za sebou dvere. Mala som v hlave len Šimona, musím zistiť, čo mu je. Kto to je a prečo je taký. 

Vyšla som po schodoch do mojej izby, kde ležal na posteli rozvalený ON. Skoro som dostala infarkt!

"Čo tu chceš? Vypadni!" vyprskla som naňho z dverí.