Život medzi bielymi stenami

Psychopat?

"Čo moja, veď som ťa prišiel len pozrieť, nemusíš hneď kričať." smial sa Šimon na mojej posteli. O chvíľu z nej zoskočil a prišiel ku mne bližšie. 

"Ako sa vlastne voláš?" povedal mi potichšie do ucha. Odtiahla som sa od neho. Chytala ma už znova panika a stres. Neznášala som blízkosť cudzieho človeka. 

"Čo ťa do toho?" vyprskla som. 

"No veď mi povedz.. celkom ma zaujímaš." posumial sa. Asi chce byť milý. Ale ja mu neverím a nikdy ani nebudem.

"Sofia." odvrkla som a postavila som sa k dverám. 

"Ja som Šimon." vyhlásil akoby to niekoho zaujímalo.

"Ja viem. A môžeš už ísť? Chcem byť sama." znova som len tak odvrkla. Mal divný pohľad, bála som sa ho.

"Nechceš byť sama, ty nechceš byť sama. Len sa ma bojíš, lebo vieš, že sa mi páčiš a že sa páčim aj ja tebe. Ale neboj sa, ja od teba nič nechcem." znova začínal s tými rečami. Stále len mudroval. 

"Ja chcem byť sama a vôbec sa mi nepáčiš, tak neviem o čom hovoríš!" skríkla som. 

"Chceš vedieť čo mi je však? Prečo tu som." hovoril akoby nevnímal to, čo som mu povedala pred chvíľou. 

"Vieš, ja som bol normálny chalan, dakedy dávno. Potom som však pochopil jednu vec.. všetci ťa zradia, nemôžeš nikomu a ničomu veriť! Začal som proste ľudí využívať na svoje potreby. Len nato sú dobrí." pozeral sa niekam do prázdna a hovoril. Stále len hovoril, mal svoje nekončiace sa monológy.

"Nechápem potom prečo si tu? Čo ti vlastne je?" nechápala som tomu. Veď ..využíva ľudí na svoje potreby? Za to je na psychiatrii?

"Čomu nerozumieš? Veď ..som proste psychopat. Naučil som sa s tým žiť, dokonca pociťujem už ako tak aj empatiu." mrkol na mňa. V duševných poruchách sa nevyznám ale toto je dosť hrozné. 

"Psychopat? Myslím, že sa ťa už bojím." usmiala som sa. Ani neviem prečo. Čo to robím.

"Čo sa smeješ, nechceš ma zažiť v zlej nálade, to mi ver." zrazu nahodil vážny priam vražedný výraz. 

"Dobre veď ..mne je to jedno." chcela som aby už odišiel, no on nie a nie. 

"Tak, čo je tebe? Vyzeráš normálne." stále sedel na posteli. 

"J-j-ja neviem. Mala som tu byť na chvíľu no.. počujem hlasy. Počujem ich často a niekedy neviem či som v realite alebo sne. Strácam sa.." zamyslela som. Ako pekne už viem zhrnúť môj stav. 

"Takže  máš halucinácie? Tie už som začal mať aj ja.. preto som tu. Skoro som zabil človeka, ale vraždy si predstavujem často. Dokonca aj na tebe.. vychutnal by som si ju.. tešil by som sa z toho." hovoril s úplne vážnym výrazom v tvári. Desil ma. 

"Prestaň, nevidíš, že sa ťa bojím?" zvýšila som hlas. 

  "Takže ty sa ma bojíš, ty. Tá čo tu chce byť. Na psychiatrii. Počuješ svoj vnútorný hlas? Počuješ čo ti hovorí práve teraz? Povedz mi čo ti hovorí.." schytil mi zápästia a pritlačil ma k stene. Bola som úplne mimo.. opäť som sa strácala z tej paniky. 

"Prestaň pusti ma! Počuješ? Okamžite ma pusti!" kričala som naňho z plného hrdla. On sa len šialene smial a držal ma. 

"Veď mi povedz čo ti hovorí, čo zas stresuješ boha." odvrkol a pustil ma. 

"Si šialenec, to mi hovorí. A vypadni z mojej izby!" otvorila som dvere a čakal kedy výjde. 

"Šialenec som, to si píš. Ale ty budeš tá, kto bude prosiť.. nie ja." povedal a vyšiel. Zabuchla som za ním dvere a schúlila sa na zem. 

Čo to dopekla malo byť? Už s ním nikdy neprehovorím! Psychopat..