Život medzi bielymi stenami

Sociálne siete všade okolo

Znova som bola zavretá v izbe tri dni a nič som nevnímala. Po tom hroznom zážitku von som sa potrebovala ukľudniť. Mama mi stále nosila do izby jedlo, ovocie.. Ovocie som vždy zjedla, ale iné jedlo nie. Tak mi ho začala nosiť  viac a viac.. 

Prečo stále myslíš na toho chlapca? Prečo ho chceš vidieť? Myslíš, že sa mu páčiš? On sa o teba zaujímať nebude, si naša.. rozumieš? Naša!

Zase tie hlasy, už som ani nekričala, len som si zapchávala uši, ale oni akoby boli vo mne. Akoby som ich ja sama živila. Prečo ale spomínajú toho chlapca z obchodu? Veď bol úplne obyčajný, je síce pravda, že je to prvý cudzí človek s ktorým som si niečo povedala asi po roku. Biele steny sa stále viac a viac zužovali, myslela som, že ma raz rozpučia. Ale nebojím sa, keď budem mať zomrieť, tak zomriem. Nebojím sa smrti.. chcem už mať konečne pokoj. 

Niekedy rozmýšľam, čo so svojím životom. Isto sa hlasov nikdy nezbavím a nikto mi nevie pomôcť. Ja vlastne pomoc ani nechcem, nikdy nebudem mať normálny život.  Už som s tým zmierená, jediné čo ma desí je to, ako výjdem z tejto izby, keď bude treba. Keď sa napríklad rodičia budú chcieť odsťahovať a predať dom. Už teraz ľutujem toho, kto bude túto izbu obývať potom. 

"Ahoj Sofi, môžem na chvíľu?" otvorila dvere sestra. 

"Hej Lucka, poď." otočila som sa na ňu. 

"Pozri čo mám." ukázala na svoj notebook. Nechápala som, čo s ním chce. 

"Prečo si ho priniesla? Čo s ním?" opýtala som sa nechápavo. Nechcela som vo svojej izbe žiadne mobily ani podobné veci. Len ma to rozrušovalo. 

"Naučím ťa četovať, aby si aspoň trochu bola v kontakte so svetom, čo povieš? Budeš tu sama, tak ako chceš a predsa budeš komunikovať." usmiala sa. "Alebo môžeš počúvať aspoň hudbu." Nezdal sa mi to ako dobrý nápad. Ale možno by som to mohla skúsiť. Neviem čo ma chce však učiť, veď ja četovať viem. Zase nie som až taký odľud.

"To ma chceš prihlásiť na sociálnu sieť?" spýtala som sa jej a sadli sme si na posteľ s notebookom na kolenách. 

"Hej.. tvoj nick bude Sof445, čo povieš?" stále tam niečo ťukala a ťukala. "Ešte fotka a je to, táto je z pred dvoch rokov, ale tam si bola krajšia, ako teraz." zasmiali sme sa. Vedela som, že teraz vyzerám o dosť horšie. Som biela a pomaly mi budú snáď presvitať aj žily. 

Ale čo už.