Život medzi bielymi stenami

Hádka

V noci sa mi sníval sen so Šimonom. Ten chlapec ma prenasleduje ešte aj tam! Bolo to strašné, chcel ma tam normálne zabiť. Už sa ho naozaj bojím. Obliekla som sa a išla pomaly na raňajky, dúfala som, že mi tam dá pokoj. Zobrala som si podnos s jedlom a sadla k prázdnemu stolu.

"Ahoj Sofi, vyspatá?" prisadol si ku mne Marek. Keď som ho uvidela uľavilo sa mi, že to nie je Šimon.  

"Ako sa to vezme, ale dajme tomu že hej." pousmiala som sa a zahryzla sa do pečiva. 

"Ja som úplne K.O. Mal som nočnú, naraňajkujem sa a padám domov. Už ani nevidím pomaly." povedal nešťastne. 

"Tak, ešte to snáď vydržíš domov." pozrela som naňho.

"To hej, teda dúfam." zasmial sa a začal jesť aj on. 

Chvíľu sme takto potichu jedli no v tom prišiel opäť Šimon. Čo sa dalo čakať. 

"Vypadni." povedal Marekovi a strčil doňho. 

"Čo robíš? Čo ti šibe?" pozrel naňho Marek. 

"Nepočul si? Vypadni, tu sedím ja." zvýšil naňho hlas Šimon. 

"Čo chceš?" nechápal Marek. Šimon sa zase prejavoval v plnej kráse. 

"Nebudem to viackrát opakovať, zmizni lebo to budeš ľutovať a k Sofii sa už nepribližuj." skonštatoval. Marek na mňa len nechápavo pozrel. 

"My spolu nič nemáme, môžeš sa ku mne približovať." zasmiala som sa. Síce to teda nebolo vôbec vtipné. 

"No okej, opúšťam vás teda, a ty si dávaj pozor na reči kamarát." ukázal prstom na Šimona.  On len spravil výraz, že mu je to jedno a sadol si ku mne.

"Čo ti zase šibe?" opýtala som sa ho. 

"Čo stále dolieza. Ide mi pekne na nervy.  Chceš ťa, je to somár." pozrel ešte naňho keď vychádzal z dverí jedálne. 

"Vôbec ma nechce, to len ty máš naivné predstavy." pozrela som pred seba. 

"Fakt ťa chce, veď sa naňho pozri aký je zúfalý. Ostáva tu po nočnej len aby s tebou mohol prehodiť pár slov pri raňajkách, sleduje ťa, či tu si a potom ti nosí jedlo do izby. Je úbohý. Ale ja viem, že ty ho nechceš, ja to viem.." pohladkal ma po líci. Ja som sa len odtiahla a dala mu preč ruku. 

"Dnes by sme mohli ísť spolu von, čo? Už tu nie je Barbora, už máme pokoj.." povedal s úsmevom. 

"Kde žiješ? Ja s tebou nechcem nič mať ani chodiť von, chápeš?" mávla som mu rukou pred očami. 

"Ja viem že chceš, ja to viem." chytil ma zápästie. 

"Prestaň!" skríkla som a snažila si ho vytrhnúť z jeho ruky. 

"Neboj sa. Ja ti nič neurobím. Mám ťa rád." pustil mi ho. 

"Nevyzerá to tak." zmršatila som obočie a chytila si zápästie. Dosť to bolelo. 

"Naozaj, keby som ťa nemal rád tak si ťa nevšímam. Ja nemám rád ľudí, nebavím sa s nimi. Nezaujímajú ma." hovoril s prázdnym pohľadom. 

"Dobre, môžme ísť teda von." povedala som, postavila sa a išla odniesť podnos. Videla som, ako sa usmial. Ako nepríčetný. 

Ja som na tom podobne, tiež nemám rada ľudí, nechcem sa s nimi baviť a keď to tak má aj Šimon no so mnou sa napriek tomu rozpráva, asi mu bude na mne záležať. Nejakým spôsobom. Ale neviem akým. Išla som do spoločenskej miestnosti a opäť sledovala ľudí. Väčšinou tí istí, bolo tam však aj pár nových tvárí. Všimla som si jedno dievča, celý čas zo mňa nespúšťala oči. Začínala som sa opäť báť. Načo púšťajú bláznov medzi ako tak normálnych? Zrazu sa do dievča zodvihlo a začalo ku mne pristupovať. 

"Čo pozeráš?" okríkla ma.

"Ja?" nechápavo som na ňu pozrela.

"Hej ty. Ešte raz a naštveš ma rozumieš?" znova kričala. Ja som len mykla plecom a ona odišla. Zvláštne, prvá na mňa aj tak pozerala ona. Po týchto týždňoch tu som sa cítila naozaj lepšie, no do skutočného života som ešte pripravená nebola.