Život medzi bielymi stenami

Večera

Blížila sa večera. Vždy som mala stres, keď som mala vstúpiť do jedálne. Všetci na mňa pozerali. Aj keď neviem či vnímali. Pripadala som si tam jediná normálna, ale možno to tak nebolo.

Zobrala som si podnos s jedlom a sadla k voľnému stolu. Pustila som sa do toho, bola som dosť hladná. Ešte že tu varia celkom fajn. Možno jeden z dôvodov, prečo tu chcem ostať. Vlastne.. chcem tu naozaj zostať?  Veď je to psychiatria! Každý, kto sa dozvie o tom, že som tu bola ma bude do konca života považovať za blázna, aj keď ním nebudem. Už som poznačená navždy.. týmto miestom. Ak budem chcieť začať od znova budem musieť klamať. A ja klamať nechcem. Dosť ma už chytala úzkosť z týchto myšlienok. Odsunula som od seba polievku a chcela sa pustiť do druhého jedla, v tom sa však oproti mňa niekto sadol.

"Čau, môžem si sadnúť?" opýtal sa. Bol to ten chlapec.. ten chudý.

"Asi hej, keď chceš." povedala som potichu. On si len sadol a začal jesť. Sledovala som ho, jedol tak rýchlo a hltavo. Prešlo asi päť minút a celá večera už bola v ňom. 

"Prečo si tu?" opýtal sa, keď položil príbor. Ja som ešte stále krájala mäso.

"Čo? Prečo sa pýtaš?" nechápala som prečo sa mi prihovára. 

"No však ma to zaujíma, nie?" dal si ruky za hlavu a oprel sa o stoličku. Vyzeral dosť sebavedomo.

"Ja neviem.. som tu lebo chcem." odvrkla som. On sa začal neuveriteľne smiať. Nahlas.

"Takže chceš, takto ťa oklamali, ty chceš dokonca. Počuli ste? Ona chce." vyskočil zo stoličky, začal kričať na celú jedáleň a ukazoval na mňa prstom. Nechápala som, čo to doňho vošlo. 

"Sklapni už, magor." hodil doňho kôrku z chleba nejaký muž, čo sedel vedľa. Stíchol. Asi to zabralo.

"Vieš, ty tu byť nechceš, ty si len myslíš, že chceš. Lebo sa bojíš.. bojíš sa samej seba. Bojíš sa žiť život, chceš sa vyhnúť tomu, aby si spoznala skutočné ja. A keď nezačneš bojovať, tak tu zhniješ, zhniješ tu do konca života moja zlatá. Nepočúvaj ich, doktorov, myslia si že všetko vedia, ale duša sa nedá opísať, duša sa nedá naučiť z kníh, dušu treba pochopiť a oni ju nikdy nepochopia. Ver mi!" šepkal mi. Pri jeho slovách som mala zvláštny pocit až som cítila mráz na chrbte. Akoby som to hovorila ja, len z iných úst. Vyjavene som naňho len zízala, on sa len znova oprel o stoličku a dal si ruky za hlavu.

"Nemám pravdu?" opýtal sa s prízvukom akoby bol nejaký.. kráľ sveta. Fakt má vysoké sebavedomie, asi mu ho treba trochu znížiť.

"Daj mi pokoj, nechcem ťa počúvať." zazrela som.

"Aj tak už idem, maj sa zatiaľ." mykol plecom a postavil sa.

Bol divný, ktovie čo mu je, chudák.