Obliekla som si mikinu a vyšla potichu von, aby to rodičia nepočuli. Zase by mali len otázky, samé otázky.
Pocítila som čerstvý vánok na mojej tvári a bola som taká šťastná. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na oblohu, kde bolo plno hviezd. Vybrala som sa chodníkom, ani sama neviem kam. Proste som len tak išla a vnímala všetky zvuky a vône. Konečne som sa cítila akoby v realite. Nič nebolo skreslené, žiadne hlasy, žiadny strach.
V tom som v dialke zbadala postavu. Celkom sa zľakla. Čo ak je to nejaký vrah alebo úchyl alebo čo? Spomalila som.
Postava sa však približovala ďalej, ukľudňovala som sa, veď je to len nejaký človek, čo kráča ulicou rovnako ako ja. Len ja zase musím preháňať. Keď už bola úplne blízko, zazrela som čierne vlnité vlasy. Bol to nejaký chlapec. Odvrátila som hlavu a tvárila sa, že ho nevidím. Prešiel okolo mňa, nič sa nestalo. Všetko išlo hladko a ja som sa zase zbytočne obávala.
Ešte som sa pre istotu obzrela a už som ho nevidela. Mohla som teda ísť spokojne naspäť domov, myslím, že prechádzky na dnes stačilo. Nič zvláštne sa nestalo, všetko prebehlo tak hladko, až som sa čudovala. Konečne!
Keď som prišla domov všade už bola tma. Asi spali. Zaujímavé, že sú takí nevšímaví.. čo sa dá čakať. Vošla som do svojej izby a pozerala okolo seba, čo sa bude diať. Schúlila som sa na zemi, no nič. Bolo ticho.
Čo ak som teraz naozaj v realite? Čo ak som sa dostala späť?
YOU ARE READING
Život medzi bielymi stenami
Mystery / ThrillerSú naozaj biele? Alebo žlté? Sofia sa stráca medzi snom a realitou.. dokáže sa niekedy zbaviť tých hlasov, ktoré ju prenasledujú?
