Život medzi bielymi stenami

Spoločné plány

Dnes som sa celkom tešila na raňajky. Dokonca som sa už Šimona ani nebála, mala som z neho skôr dobré pocity. Možno naozaj nie je taký, ako som si myslela že je. Na raňajkách sme sa trochu rozprávali, dnes však bol Šimon bez nálady. Vraj ho chytá nejaká depresia a cíti niečo zlé vo vzduchu. Zaujímavé.

 Po raňajkách  som hneď mala terapiu s dr. Lazarom. Chcela som s ním prebrať môj odchod z psychiatrie. 

"Takže, budem môcť odísť?" opýtala som sa ho. 

"No, vieš Sofia, nie je to také jednoduché. Ale vidím, že sa ti polepšilo, dúfam, že aj sny sú už lepšie." opýtal sa. 

"Ale hej, je mi už takmer dobre. Nemám dôvod tu už asi viac zostávať a navyše mi celkom chýba domov." zamyslela som sa. Naozaj mi chýba?

"Dobre, tak o pár dní snáď budeš môcť ísť. Uvidím, čo na to povedia iní lekári." usmial sa.

"Dobre, ďakujem." usmiala som sa aj ja a po chvíľke odišla. Naozaj dúfam, že ma pustia čím skôr. So Šimonom sme sa dohodli, že sa von stretneme. Jeho síce nepustia tak ako mňa, ale utečie. Ak sa mu to podarí. 

"No čo povedal?" pribehol ku mne, keď videl, že idem do svojej izby z terapie. 

"Že uvidí čo sa s tým dá urobiť, ale v najbližších dňoch by som mohla odísť." povedala som nadšene. 

"No dúfam, oni sú klamári. Tak sa ešte neteš. Keď ťa pustia, hneď ujdem a pôjdeme stadialto preč. Už sa neviem dočkať!" povedal potichu. Naozaj sme si k sebe našli cestu, nechodíme spolu, nemáme medzi sebou takmer nič, ale viem, že s ním mi bude lepšie než s kýmkoľvek iným na svete. 

"A kam chceš odísť?" opýtala som sa ho. Veď nemáme ani peniaze, ani nič. 

"Nechaj to všetko na mňa. Nezabudni mi potom napísať adresu niekde, kde ťa mám vyzdvihnúť, hej?" povedal. Neskôr mu napíšem na nejaký papierik všetky údaje, aby sme sa potom vonku niekde nestratili. 

Išla som do svojej izby a premýšľala nad všetkým. Je to zaujímavé, ako sa už nebojím. A to stačilo len tak málo. Opustiť domov. Celé poobedie som strávila ešte v izbe, čítala som knihy a pozerala von na stromy, keď mi do izby vbehol Marek. 

"Prepáč, že ruším, ale zajtra za tebou prídu rodičia." povedal a čakal. Asi na moju reakciu. 

"Naozaj? Volali?" opýtala som sa.

"Hej teraz volali, tak aby si sa pripravila, niekedy o jedenástej dopoludnia." povedal zadýchane.

"Tak fajn, vďaka, že si mi prišiel povedať." usmiala sa som sa. "A Marek? Chcela som sa ti ešte ospravedlniť za tú scénu so Šimonom vtedy na raňajkách.." pozrela som naňho. 

"To je v pohode Sofi, ja viem, že je trochu mimo, nič si z toho nerob." usmial sa aj on. "Musím už bežať, tak sa zatial maj pekne." zahlásil a zavrel za sebou dvere. 

Dosť som sa už začínala na izbe nudiť, tak som vyšla von.. bolo už takmer pred večierkou, ale chcela som ísť aspoň ešte na chvíľu...