Život medzi bielymi stenami

Najhorší deň

Ďalší deň. Barbora už odišla, rozlúčili sme a v podstate mám celkom pokoj na duši. Myslela som, že to bude horšie. Dnes by mala prísť pozrieť mama. Možno aj so sestrou. Isto sa hanbia, že som tu. Na tomto strašnom mieste. Ale kto za to môže? Kto? Ja si myslím, že ja nie. Mama si myslí, že ani ona. Ale.. isto som sa s tým už narodila. Áno, dávala som tak trochu vinu jej, ale možno sa mýlim, možno to tak nie je a môžem si za to sama. 

Niekto mi zase zaklopal na dvere. Myslela som, že je to Marek. 

"Ďalej." povedala som pokojne. Avšak keď som zbadala kto je vo dverách, pokoj ma hneď prešiel. 

"Ahoj." povedal Šimon a rozvalil sa na posteľ. 

"Čo chceš?" vyprskla som naňho. 

"Čo ..čo by som mal chcieť. Prišiel som ťa pozrieť. A navyše si ma pekne pozvala dnu. Asi si čakala niekoho iného čo? Koho? Mareka, toho riťoleza?" smial sa. Blázon.

"Prečo za mnou stále doliezaš?" opýtala som sa ho na rovinu. 

"Ja za tebou? Veď aj ty to sama chceš. Pozriem na teba a vidím. Chceš to. A zbytočne klameš, ja slovám aj tak neverím. Verím len pocitom. A navyše.. chcem sa s tebou len porozprávať, veď o nič nejde." povedal a pozeral sa na strop izby ležiaci na posteli. 

"A o čom sa chceš rozprávať?" spýtala som sa ho.  Nevedela som, čo si o ňom myslieť. 

"O živote. Čo najhoršie si zažila?" povedal pokojne. Nemala som chuť mu to hovoriť, ale začala som nad tým premýšľať. Čo najhoršie som zažila? Možno nič, možno som len taký rozmaznanec, ktorému sa nechce chodiť do školy ako povedal otec.

"Neviem. Bola som normálna, potom prišiel deň, kedy som začala počuť hlasy. Bola som vystrašená na smrť. Od vtedy som sa bála všetkého, komunikovať s inými osobami, výjsť von... Najhorší asi bol ten deň." rozmýšľala som. 

"Zas hlasy? Veď asi ich máš v mysli nie? Podľa mňa ti chce niečo tvoje iné ja povedať a ty ho len nepočúvaš. Možno to, akí sú všetci jebnutí a mala by si sa na to všetko vysrať." zdvihol hlavu a pozrel na mňa s jeho modrými očami. Už sa mi však nezdali modré, skôr sivé.

"Prečo nadávaš?" opýtala som sa. 

"Lebo ma to baví. Môj najhorší deň bol, keď som chcel zabiť svojho otca. Preplo mi, proste som stratil nervy, bol to taký debil. Ešte vlastne aj je. Keby som ho vtedy zabil, zničil by som si celý život, takže mu vlastne ďakujem, že sa zachránil. Si predstav, že by som bol vrah, to by som neprežil. Ale on je taký debil, že ho možno raz niekto aj zabije naozaj.. ja to však nebudem." zas tie monológy. 

"Ja som sa  nepýtala na tvoj najhorší deň. A prečo je vlastne debil?" nedalo mi to.

"No a? Však za to že si to nekomunikatívna ja nemusím byť. Je to debil lebo je falošný hnusný klamár. Podviedol matku, má firmu, kde okráda koho sa len dá. Klame, stále len klame. Neznášam klamárov, aj všetkých ostatných." opäť dostával svoj nepríčetný pohľad. 

"A čo najlepší deň?" chcela som ho trochu ukľudniť, lebo zase strácal nervy. 

"Na ten si už nepamätám." postavil sa a odišiel z izby. Len tak. 

Ale bola som aj rada.