Život medzi bielymi stenami

Čerstvý vzduch

Pred vychádzkou von som mala ešte terapiu s dr. Lazarom. Opäť bol milý ako vždy.

"Takže Sofia, čo nové?" usmial sa. 

"No, jedno dievča sa mi dnes po raňajkách vyhrážalo, inak ani veľmi nič. Robko tu nie je, rodičia ma nenavštevujú až tak." zosmutnela som.

"Trápi ťa to že rodičia nechodia častejšie?" usmial sa a písal niečo do papierov.

"Aj hej, síce mi až tak nechýbajú, ale bolo by lepšie keby aspoň predstierali záujem." pozerala som sa mu na ruky, ako píše a rozprávala.

"A čo tie hlasy? nepočuješ ich už?" opýtal sa.

"Už dávno som nič nepočula, cítim sa tak kľudnejšie od kedy som tu. Niekedy mám pocit že je to mnou, ale niekedy si myslím, že tie hlasy boli len súčasť tej izby doma, preto sa tam už nechcem vrátiť." rozhovorila som sa. Stále som si nebola istá,či robím dobre, že sa mu tak otváram. 

"Ale počula si ich aj mimo tej izby, však?" nadvihol obočie a pozrel na mňa cez okuliare.

"Hej, to je pravda..." povedala som. Už som nemala viac čo dodať.

"A čo Šimon? Prečo sa s ním stretávaš? Ošetrovatelia ťa s ním často vidia." opýtal sa. Nevedela som čo mu na to povedať.

"To on za mnou stále chodí, ja sa ho bojím." povedala som rozhorčene.

"No dobre. Musím ti asi povedať, čo je on zač, aby si vedela lebo on ti to zrejme sám nepovie. Je to sociopat a tak trochu aj psychopat. Niektoré vlastnosti sociopata nemá, čo je tiež zvláštne, je to s ním ťažké, ale niekedy mám pocit, že on sám si rozumie, čo je vlastne aj dobre." povedal vážne. Takže sociopat a ktovie čo všetko? Zaujímavé, veľmi zaujímavé.

"Takže sa ho nemusím báť?" povedala som potichšie.

"No, nie je nebezpečný, ale zase ani úplne bezpečný." zasmial sa. "Dobrá správa však je, že sa s tebou rozpráva. Predtým nejak nereagoval a mám pocit, že ťa dokonca vyhľadáva sám. Ale ty si dávaj pozor, z jeho strany to nemusí znamenať nič, zatiaľ čo ty budeš istotne niečo cítiť.. kamarátstvo a podobné pocity, chápeš ma." vysvetľoval. Jasné že chápem, tak som len pokrútila hlavou na súhlas.

"Dobre, ak už nemáš nič, čo by si mi chcela povedať, môžme terapiu ukončiť." usmial sa. 

"Dobre, tak zase zajtra. Dovidenia." zodvihla som sa zo stoličky a milo pozdravila. Dr. Lazara som mala fakt celkom rada, bol milý.

Išla som sa rýchlo obliecť, aby som nezmeškala vychádzku von. Nechodili sme von často, na takú záhradu, len občas. Veľmi mi to chýbalo. Čerstvý vzduch, modrá obloha. Škoda.

Utekala som dole schodmi a vyzerala Šimona. Nevidela som ho. Zrazu ma však niekto chytil za plece. 

"Koho hľadáš?" zasmial sa. 

"Už som myslela, že si neprišiel." povedala som mu. 

"Vychádzku na záhradu by som si nenechal ujsť. Držia nás tu ako také zvery, ani von nemôžme ísť kedy chceme! Do čerta aj s nimi." rozčuľoval sa.

"Veď kľud, keď sa stadialto dostaneme, bude to dobré." upokojovala som ho.

"Nebuď naivná, stadialto sa nedostaneš len tak." povedal a sadol si na lavičku pod strom.

"Akože nedostaneš?" povedala som nechápavo.

"Veď koľko si tu mala byť pôvodne? A koľko si tu už? Chápeš tomu? Nepustia ťa len tak, ja to tu poznám." povedal pokojne. Ja som sa však dosť zľakla. 

"Už ti nie je do smiechu čo? Ale neboj, ty nie si až taký blázon, teba možno raz aj pustia." pozrel  na mňa tými modrými očami.

"Čo ja viem. Nechcem myslieť na budúcnosť." povedala som a pozrela sa na strom hore.

"A na čo chceš myslieť?" stále sa na mňa zboku pozeral.

"Na nič.." môj pohľad bol stále upretý na ten strom. 

"Na nič sa nedá myslieť." povedal, zrazu sa postavil a ľahol si na trávu. Ja som sa len usmiala. Takto sme tam potom boli ešte asi hodinu, kým nás nevyhnali dnu. Prvýkrát som s ním strávila aj príjemný čas, bolo to zvláštne, až príliš zvláštne...