Na druhý deň sme sa opäť stretli so Šimonom po tom, čo som mala terapiu. Vyšla som celá nadšená, pretože dr. Lazar mi povedal že o tri dni budem môcť odísť domov.
"Tak čo?" opýtal sa Šimon.
"Pustia ma! V piatok." zvýskla som na chodbe.
"Fakt? No toto, možno sa zmenili časy, alebo len mňa nechcú nikdy pustiť, svine. Ale som rád. Snáď sa aj mne podarí ujsť." zosmutnel.
"Neboj sa. Ja ťa tu nenechám. Veď máme dohodu a ja sa už teším, že pôjdeme konečne preč, žiť svoje životy." usmiala som sa na neho.
"Ty moja Sofinôčka, ja som vedel, že budeme vychádzať." usmial sa aj on.
"Ale snáď je to z tvojej strany tiež úprimné, hm?" opýtala som sa ho. Priznám sa, mám o ňom pochybnosti. Je predsa len psychopat a neviem čo všetko. Síce tak vôbec nevyzerá, no musím si dávať pozor, možno ma len využíva.
"Ja som rád, že si tu. Že ťa poznám. Ľudí neznášam, ale ty si iná a akceptujem ťa vedľa seba. Nemusíš sa ma báť, keď chcem viem sa ovládať veľmi dobre." skonštatoval. Trochu ma ukľudnil ale stále som si ním nebola istá.
Išli sme na obed. Sadli sme si k nášmu stolu a vedľa si neskôr prisadol Robko.
"Ahojte." pozdravil sa.
"Ahooj, ako sa máš?" opýtala som sa ho.
"Asi dobre. Ale nemám rád hrachovú polievku." zasmial sa.
"Ty sa bavíš s týmto tu?" povedal povýšenecky Šimon.
"No a?" zdvihla som obočie a pozrela na Šimona.
"Veď je to debil." povedal a dal si do úst lyžicu s polievkou.
"Prestaň, je to môj kamarát." zastala som sa ho.
"Ako chceš.." povedal ľahostajne.
"Kto je debil?" opýtal sa Robko.
"Tento chlapec pred tebou." ukázala som na Šimona.
"Aha, tak dobre. Vyzerá ako z komixu." povedal Robko s úsmevom. Pozrela som na Šimona, už mal tlak snáď 500 na 600, ale nepovedal nič. Celkom pekne sa držal.
"Vlastne, máš pravdu, vyzerá tak trochu ako z komixu. Možno by sme ho neskôr mohli nakresliť." pozrela som naňho. Vlastný komix so Šimonom, vtipné.
"No vidím, že sa ohromne bavíte." povedal Šimon s ironickým úsmevom.
"Veď to je len sranda, nestresuj." ukľudnila som ho. Keď sme dojedli, ja som si išla kresliť s Robkom a Šimon išiel asi do svojej izby. Neviem, jeho program mi je ukradnutý. Netuším čo robí vo voľnom čase.
O chvíľu sa však v spoločenskej miestnosti zase strhla hádka. Dvaja pacienti sa hádali o pero. O obyčajné pero.
Ach, je to naozajstná nefalšovaná psychiatria. Už aby som bola doma.
YOU ARE READING
Život medzi bielymi stenami
Mystery / ThrillerSú naozaj biele? Alebo žlté? Sofia sa stráca medzi snom a realitou.. dokáže sa niekedy zbaviť tých hlasov, ktoré ju prenasledujú?
