Sofia, nikdy nám neujdeš, vždy budeš s nami spojená, my si po teba raz prídeme, ale najskôr sa musíš izolovať, musíš.. rozumieš? Musíš!
Hneď z rána ma zobudili hlasy, nechcelo sa mi už reagovať, tak som to len tak počúvala. Neviem, čo odomňa chcú, neviem ako sa mám viac izolovať. A neviem ani prečo si po mňa prídu a čo vlastne so mnou chcú? Čo? Celé ma to už unavuje.
Po mojom včerajšom výkone pred rodičmi som mala zase výčitky svedomia, že som na nich bola zlá. Nikto z nich ma už nemá rád, asi som fakt sama. Tak do čerta, ako sa mám viac izolovať?
"Čo odo mňa chcete, kto ste? Počujete? Hovorte so mnou! Kto ste!" znova som kričala ako šialená.
"Čo zas kričíš?" otvorili sa dvere a v nich stála nahnevaná sestra.
"Vypadni." zasyčala som na ňu a otočila sa jej chrbtom smerom k stene.
"S kým sa to stále rozprávaš? A čo vidíš na tej ŽLTEJ stene?" stále prízvukovala to, že je žltá, pritom je biela.
"Je biela, ty slepaňa." odvrkla som jej s kľudom.
"Nie je! Nevidíš to? Pozri sa poriadne, otvor oči, je žltá, žltá žltá žltá!!" začala kričať. Ja som však zostala kľudná, už hovorí ako tie hlasy. Čo ak aj ona je ich súčasťou? Čo ak je s nimi spojená a preto jej dajú pokoj?
"Vypadni, si spojená s nimi.. nechcem ťa už vidieť." odpovedala som jej pokojne.
"Čo to zase trepeš? Kde to žiješ Sofia?" sestra pokračovala v otázkach, na ktoré jej však nemienim odpovedať.
"Ty tomu nerozumieš, nikdy nebudeš. A choď už preč." skonštatovala som.
"Ako chceš.." zavrela za sebou dvere a ja som zatvorila oči. Videla som zelenú lúku, uprostred bol strom. Listnatý. Všade bolo veľa mravcov a ja som na nich nechcela stúpať tak som skákala hore dole. Zrazu však obloha zosivela a začalo pršať. Blesky šľahali všade naokolo mňa.
Tak tu si Sofia, vidíš, že aj tvoja vlastná rodina ťa vždy len zradí. Keď sa nám oddáš, tak ti bude dobre, poď s nami. Budeš tu šťastná.
Zrazu som sa nemohla hýbať, len tak som tam stála a mokla v daždi. Cítila som všetko.. ako na mňa padajú kvapky, ako ma chladia a ako fúka vietor. Cítila som teplý dych na mojej tvári, ale nikoho som nevidela. Bol to zase len hlas. Tentoraz bol pokojný a vôbec som sa nebála. Tie hlasy predtým boli strašne piskľavé a ohlučovali ma.
Zrazu som otvorila oči a mala som strašnú chuť výjsť von. Bolo mi jedno, že je už večer a tma. Musela som sa nadýchať vzduchu.
YOU ARE READING
Život medzi bielymi stenami
Mystery / ThrillerSú naozaj biele? Alebo žlté? Sofia sa stráca medzi snom a realitou.. dokáže sa niekedy zbaviť tých hlasov, ktoré ju prenasledujú?
