Život medzi bielymi stenami

Nová tvár

Zase som celý týždeň ani nevyšla poriadne z izby. Bola biela, cítila som sa skoro ako doma. Našťastie som ju mala sama, keby tu so mnou ešte niekto bol, neviem či by som to vydržala. Pozerala som sa celé dni na tú stenu, videla som v nej svoj vysnívaný život. Taký ako chcem. Zelená tráva, slnko, teplo, voda, radosť.

Niekedy ma prišiel pozorovať aj môj doktor.  Nič nehovoril, len si sadol na stoličku a sledoval ma. Ja som ho veľmi nevnímala, ale viem, že tam bol. Teraz som sa však prebrala a akoby som bola opäť v realite. Chcela som ísť von z tej izby, porozprávať sa s niekým.

Vybrala som sa do spoločenskej miestnosti. Po ceste tam som stretávala rôznych ľudí, stále však mali všetci jedno spoločné.. prázdny pohľad. Fakt, nič v ňom nebolo, žiadna emócia.

Keď som prišla do miestnosti, všetko bolo po starom. Robko si kreslil, staršia žena pozerala von oknom, jeden chalan čo vždy hral šach sám so sebou a rozprával sa to robil aj teraz. Bol milý. Vystačil si sám. Nepotreboval nikoho. V tom som však zbadala aj nejakú novú tvár. Dosť ma to zaskočilo, ale však bola som mimo týždeň, je možné, že niekto nový sem prišiel. Sadla som si na stoličku a pozerala naňho. Sledovala ho. 

Bol vysoký, mal svetlo hnedé vlasy, už skôr do blond a modré oči. Mal výrazné lícne kosti, špicatý nos a bol strašne chudý.. skoro mu presvitala pokožka. Bol dosť divný. Sadlo si vedľa neho nejaké dievča, ktoré som tu videla už aj predtým. Asi sú kamaráti. Kamaráti z psychiatrie. Zasmiala som sa.

"Ahoj, ako sa voláš?" prišiel za mnou Robko.  

"Prečo?" opýtala som sa, je pravda, že som mu svoje meno nepovedala. Ale myslela som, že si ma ani nebude pamätať.

"Len tak." asi jeho obľúbená odpoveď.

"Sofia." usmiala som sa. 

"Také meno nepoznám." znova sa zasmial. Tiež by som chcela mať takú radosť zo života. Nič som mu už neodpovedala, tak odišiel. Neskôr som sa však vybrala za ním, chcela som tiež kresliť.  Aj tak sa nudím. 

Teraz je to obdobie, kedy chcem žiť!