Život medzi bielymi stenami

Psychiatria

"Takže Sofia, hovoríš, že počuješ hlasy, môžeš ich bližšie špecifikovať?" spýtala sa doktorka ku ktorej ma dnes ráno odviezla mama. Vedela som, že ma raz budú chcieť zavrieť na psychiatriu. A možno tam aj patrím.

"Ja neviem oni proste vychádzajú zo mňa ale len, keď som doma. Väčšinou ich inde nepočujem." povedala som jej ale nechcelo sa mi o tom baviť. 

"Takže len doma? Teraz nič nepočuješ áno?" spýtala sa znova. Ach.. toto je snáď zlý sen.

"Hej len doma." zvýšila som hlas.

"A prečo myslíš, že ich počuješ?" neznášam otázky.

"Ja neviem, netuším. Ja ich počuť nechcem, neznášam ich." prekrížila som si ruky na hrudi. Obzerala som sa po miestnosti, všade boli divné obrázky na stenách a dva zelené kreslá v ktoré asi mali navodiť atmosféru pokoja a domova. 

"A čo tie steny? Tvoja sestra tvrdí, že ich vidíš biele, no ony sú žlté." a je to tu! Žlté, biele, žlté biele..

"Moje oči ich vidia žlté, ale moja myseľ biele. Nechajte ma už konečne žiť!" zakričala som. 

"Hmm.. mávaš aj nejaké iné halucinácie okrem tých hlasov?" pozrela na mňa cez okuliare. S nimi skôr vyzerala ako blázon ona.

"Ja neviem, neviem. Nechcem sa o tom baviť, vy tomu nechápete." znova som zvýšila hlas. Nechápu to. Sú vo mne akoby dva svety, dve energie, ktoré sa nevedia spojiť a vytvoriť nejaký celok. 

"Takže nevieš. Dobre teda, nechávame si ťa tu na pozorovaní pár dní." oznámila mi akoby nič. 

"Čožee? To nemyslíte vážne! Ja tu nemôžem zostať, musím sa vrátiť domov." postavila som sa z kresla a chytala paniku.

"Musíš sa vrátiť kvôli tej izbe? Kvôli hlasom? Veď vravíš, že inde ti dajú pokoj, tak sa nemáš čoho obávať Sofia." podotkla. Žeby mala pravdu?Je to len  v mojej hlave. Sú hlasy len výplod mojej mysle? Možno by bolo fajn to predsa len zistiť. 

"Dobre, zostanem tu teda."opäť som si sadla do kresla.

"No vidíš. Takto to bude lepšie,nebudeš tu dlho, len sa pozrieme, či tie hlasy budú s tebou aj tu, alebo nie. Dobre?" usmiala sa. 

"Fajn, veď vravím, že fajn bože.." prevrátila som očami.