Život medzi bielymi stenami

Zase sa vrátili..

"Takže, čoho sa bojíš? A vlastne, ako sa voláš?!" povedal so zvýšeným hlasom.

"Sofia a ty?" 

"Daniel, ale volaj ma aj Jack ak chceš." smial sa. Stále sa len smial, už ma z neho bolela hlava.

"Takže.. čoho sa to bojíš?" opäť zopakoval otázku.

"To ti nemôžem povedať len tak. Aj tak by si to nepochopil.." posmutnela som. Nikto ma nechápe, nikto!

"Ako vieš? Možno by som pochopil, ja toho chápem veľa. Dokonca sa rozprávam s rastlinami, ale nikomu to nehovor." uškrnul sa. 

"Nerob si srandu." opäť som bola vážna. Mňa prenasledujú nočné a vlastne aj denné mory a on sa tu smeje.

"Fakt, nehovorím to nikomu, ale vidím, že ty si iná a tebe sa môžem zdôveriť a nebudeš sa smiať a upodozrievať ma, že som blázon." zvážnel aj on. 

"Naozaj? Nevyzeráš tak." stále som ho upodozrievala. Nikomu neverím. Nemôžem.

"Hej, veď ukážem ti, chceš vidieť?" pokrútila som hlavou na súhlas a on sa zohol k púpave na tráve. Prešiel po nej prstami.

"Táto je nešťastná, lebo vraj rastie ne zlom mieste. Stále tu chodia ľudia a niekedy ju aj zašlapnú." povedal a vyzeral pri tom, akoby hovoril bežnú vec.

"Si divný." smiala som sa. Fakt som sa smiala. To tu už dávno nebolo!

"Máš pekný úsmev, mala by si to robiť častejšie." povedal a ja som sa opäť červenala až za ušami.

 "Aj by som ti tú púpavu odtrhol a dal, ale hnevala by sa na mňa.. a možno aj všetky ostatné." prišiel ku mne bližšie a pozrel mi do očí. Ja som radšej sklonila hlavu. Nechcem sa naňho veľmi pozerať.

"Poďme už radšej domov." skonštatovala som. Už bolo dosť neskoro.

"Tak poďme, keď chceš. Ale isto nechceš aby som ťa odprevádzal, tak teda, tešilo ma Sofia." znova mi podal ruku.

"Aj mňa Daniel - Jack. Alebo Jack-Daniel?" zase som sa chichotala na mojej ultra trápnej poznámke.

"Vtipné, ale aspoň sa smeješ. Maj sa, večer môžme početovať." zamával mi a ja som len prikývla.

Keď som prišla domov, išla som rovno do svojej izby. Hneď ako som vošla začala sa mi točiť hlava a znova som videla všetko čierne. Steny stmavli. 

Takže predsa chodíš von a stretávaš sa s ním? Vieš, že to nemá zmysel však? Vieš, že si naša a nikdy ťa neopustíme! Nikdy! 

"Vypadnite!! Vypadnite z mojej hlavy, dajte mi pokoj, budem si robiť, čo chcem, počujete! Čo chcem!" znova som začala kričať a plakať. Myslela som si, že je to už lepšie, že hlasy budú utíchať, no vrátili sa. Ležala som na zemi a plakala ako malé dieťa. Nezmohla som sa na nič, všetko sa vrátilo. Opäť tá beznádej. Nedalo sa to zastaviť. Bolo to, akoby som o sebe nerozhodovala ja, ale niekto iný. V tom do izby vletela mama.

"Čo ti je? Počuješ ma? Čo ti je? Poď si ľahnúť na posteľ Sofka." zodvihla ma a začala hladkať po vlasoch, no nepomáhalo to.