Život medzi bielymi stenami

Koniec všetkého

Večer sme sa ešte trochu rozprávali so sestrou. Chcela som jej povedať aj o Šimonovi, ale o tom, že chceme ujsť, to nie. 

"Spoznala som tam takého chlapca, je dosť divný, ale myslím, že ho mám rada." hovorila som jej s úsmevom na tvári. 

"Naozaj? No toto, ty už máš frajera?!" zvískla celá bez seba. 

"On nie je frajer, ale ..možno raz?" nepopieram to, že raz by nemohol byť. 

"A ..a on je ešte stále tam?" zvážnela. 

"No, hej, je.. ale pustia ho. O chvíľu." povedala som jej s nádejou v hlase. Nechcela som povedať, že sa chystá utiecť. 

"A čo keď nie? Čo mu vlastne je?" povedala s obavami. Videla som na nej, že sa jej to až tak nepáčilo, že je Šimon na psychiatrii.

"Pustia ho, určite. Je to.. no má takú poruchu.. vieš.. je sociopat, alebo niečo také." koktala som. Nechcela som jej povedať, že je psychopat. Odsudzovala by ho, sociopat neznie až tak zle. Isto ani presne nevie, čo to znamená. 

"Sociopat? No ja neviem Sofia, nie je nejaký.. nebezpečný?" opýtala sa a zdvihla obočie. 

"No, myslím, že ani nie." povedala som ale istá som si teda nebola. Lenže moje vnútro mi hovorilo, že je všetko v poriadku. Že mi Šimon nič zlé nespraví.

"Tak, uvidíš. Snáď nie." usmiala sa. Objali sme sa, popriali si dobrú noc a išla som do svojej izby spať. Už bolo dosť neskoro.  Zavrela som oči a takmer hneď som zaspala. 

Skoro ráno som sa však zobudila na staré známe hlasy. 

Ahoj Sofia, už si späť? To ti trvalo. Ale teraz, keď si už tu, ťa odísť nenecháme. Konečne budeš naša. Navždy. 

Ozývalo sa zo všetkých strán. Bolo to strašné. Také hlučné. Opäť mi z očí začali tiecť slzy, avšak nekričala som už. Mala som taký pocit, že je to zbytočné. Všetko už zrazu bolo zbytočné. Schúlila som sa na podlahe pri posteli a cítila ako mi ubúdajú sily. Postupne som zatvárala oči a počúvala hlasy, ktoré boli stále hlučnejšie. Opakovali tie isté slová. 

Si naša. Budeš navždy naša.   

Už som necítila strach, prestala som pociťovať všetko. Chlad, teplo ale aj svoje vnútorné pocity. Mala som pocit, že sa zo mňa stáva len nejaká schránka bez pocitov. Už som sa tomu nebránila, mala som pocit, že som zaspala ale potom som videla svoje bezvládne, schúlené telo na zemi pri posteli. Pozerala som sa na neho z výšky. Moja duša sa vznášala ale ja som sa nebála. Dokonca som bola pripravená odísť. Bez Šimona. Opustiť tento svet a stať sa niekým iným..

Luciin POV (sestra Sofie)

Ráno ma poslala mama zobudiť Sofiu, pretože spala už príliš dlho a chceli sme sa všetci spolu naraňajkovať. Otvorila som dvere a to čo som videla, mi zostane pred očami asi celý život. Moja sestra ležala na zemi. Nehybne, nevládne. Pribehla som k nej a začala ňou triasť, nereagovala. Vyhŕkli mi slzy do očí a kričala som. 

"Preber sa Sofia! Počuješ ma?! Prosím ťa.. preber sa." kričala som na ňu, ale  márne. Keď to počuli rodičia, pribehli do izby tiež. Skontrolovala som jej tep. Nič som však necítila. Otec hneď volal záchranku, mama sa zrútila na zem a začala plakať. Snažila som sa ju prebrať, nevzdávala som to, avšak nič nepomohlo. 

O chvíľu prišla záchranka, tí však už len skonštatovali jej smrť. Nikto nevie, prečo zomrela, ako zomrela. Zabila sa snáď ona? Jedno však bolo isté, nemala sa už vracať do tej izby. Nikdy! 

Mohli sme to tušiť. Mala som zostať s ňou do rána, nemala som ju večer púšťať ísť spať samú.. tam. Tam do tej prekliatej izby! Nenávidela som sa za to! Teraz, teraz keď mohla byť už konečne šťastná sa jej život musel skončiť takto. 

Celé dni som plakala, moja mama bola na tom ešte horšie. Otec ju len utešoval, ale mala som pocit, že mama má výčitky svedomia. Neviem prečo, ale obviňovala sa z jej smrti. 

O pár dní na to niekto zazvonil pri dverách. Išla som otvoriť. Pred dverami stál nejaký chlapec. Mal modré oči a svetlé vlasy. Bol úplne vychudnutý. 

"Kto si?" opýtala som sa ho. 

"Je doma Sofia?" povedal a oprel sa o stenu pri dverách. Vtedy pribehla k dverám aj mama pozrieť sa kto prišiel.

"To si ty! Ten chlapec z psychiatrie. Sofiin kamarát." vykríkla mama. 

"Šimon?" došlo mi, že to asi bude on. O ňom mi to vtedy hovorila.  

"Áno to som ja. Tak je doma? Prišiel som za ňou. Prišiel som ju pozrieť." povedal nervózne. 

"Sofia.. Sofia ona ..zomrela. Pred týždňom." povedala som mu a do očí sa mi nahrnuli slzy. Mama tá plakala stále.  

On tam zostal stáť ako obarený. Nezmohol sa na žiadne slová, videla som však, že jeho oči sa úplne zmenili. Stemneli. 

Nič nepovedal, len sa otočil a odišiel. Asi ho to vzalo. Bohužiaľ, vzalo nás to všetkých. Zavrela som za ním dvere a išla sa pozrieť cez okno do Sofiinej izby, kam ide. Nešiel nikam. Sadol si na pätník pri ceste a hlavu mal v dlaniach. Okolo neho chodili ľudia a autá, on si ich však nevšímal. Všetko bolo také smutné. 

Odstúpila som od okna a išla preč z tej strašnej izby. Zavrela som na nej dvere a už ich nikdy nechcela znova otvoriť...

Áno, koniec príbehu.. Sofia zomrela, Šimon zostal smutný a sám, rodičia Sofie spolu so sestrou sa odsťahovali.. 

Bol to trochu kratší príbeh, no snáď sa páčil! :)