Život medzi bielymi stenami

Deň bez ľudí

Na druhý deň som nešla ani na raňajky, vôbec som nemala chuť nikoho vidieť ani sa s nikým rozprávať. Poobede budem musieť zvládnuť s dr. Lazarom, ale to snáď nejak prežijem. Začala som si čítať knihu, ale vôbec som sa nemohla sústrediť, moje myšlienky stále utekali inam. K Šimonovi. Ani neviem prečo.. nechcela som pripustiť, že by sa mi páčil či niečo podobné. Vôbec nie je môj typ! V tom mi niekto zabúchal na dvere. 

"Kto je?" zakričala som. 

"Marek." ozvalo sa. Bol to jeden ošetrovateľ. Ani ho veľmi nepoznám, len tak z videnia. No vedela som, že sa volá Marek.

"Ďalej." povedala som a otvorili sa dvere.

"Ahoj, nesiem ti raňajky, všimol som si, že si na ne dnes nebola a tak snáď nebudeš hladná, no nie?" usmial sa na mňa.

"Ďakujem, si veľmi milý." tiež som sa usmiala, ale nebolo mi veľmi do smiechu. 

"Ale na obed už prídeš, však?" opýtal sa a položil podnos s jedlom na stôl.

"Na obed asi áno, to by som do večere nevydržala." pozrela som naňho. Mal zelené oči a hnedé kučeravé vlasy. Vyzeral celkom milo. 

"To som rád." znova sa usmial a odišiel z izby. No.. aspoň že neotravuje. 

Celý čas do obeda som si len čítala. Opäť som mala pocity, že už nikdy v živote nechcem nikoho vidieť. Boli to zlé pocity, vracala som sa späť v čase a to som teda rozhodne nechcela. Urobila som už dosť veľký pokrok. Počkala som teda do obeda a išla naň s obavami, že ma tam zase budú otravovať ľudia. Naozaj som chcela byť totižto sama

Sadla som si za stôl. Nikto si ma však nevšímal, dokonca aj Šimon s Barborou si sadli inam. Nechápala som prečo, ale možno som bola aj rada. Aspoň som sa s chuťou pustila do jedla.

"Som rád, že si predsa len vyšla. Je to smutné, keď si tam zavretá." ozval sa mi za chrbtom Marek.

"No, pre mňa to teda nie je nič moc, že som vyšla, ale som rada, že ťa to teší." usmiala som sa. Nechápem prečo sa naňho stále len smejem.

"Tak sa najedz, poobede sa môžme ešte trochu porozprávať, keď budeš mať chuť." mrkol na mňa. Ja som len prikývla, ale popravde, nemala som chuť sa s niekým veľmi rozprávať. Keď Marek odišiel, videla som ako sa Šimon dvíha zo stoličky a mieri ku mne.

"Čo s ním máš?" opýtal sa a sadol si oproti mňa. 

"Čo?" nechápavo som naňho pozrela. 

"No hovor, čo s ním máš? Prečo sa naňho usmievaš?" zvýšil hlas.

"Ja sa ti nebudem spovedať." odvrkla som a tvárila sa, že si ho nevšímam, no dosť som sa bála.

"Takže s ním niečo máš?" nedal sa.

"Nie! Nemám s ním nič, dnes som sa s ním rozprávala prvýkrát!" zvýšila som hlas aj ja. 

"Dobre, to je dobre. Dobre.. výborne" opakoval. 

"Čo ťa je vlastne do toho?" nechápala som, čo s tým chce. Ja si  predsa môžem robiť čo chcem.

On už nič nepovedal, len ma pohladil po líci a zasmial sa. Psychopat.